Tak prečo sa teraz čudujem???

 

Je už hlboká noc a ja opäť premýšľam. Premýšľam o tom, že už nič nie je také ako by som chcela. Ja viem, že život nie je o tom, aby bolo všetko tak ako si predstavujeme. Ale niekedy to tak na mňa proste príde. Príde na mňa ten nepríjemný pocit, ktorý nemá nikto rád. Je to ako by som tom napísala:

 

Je to pocit beznádeje, zúfalstva, smútku, sklamania...

Je to proste pocit, keď si človek myslí, že už nemá nijakú energiu, že už ho nemá čo potešiť, že už ani nevie, prečo vlastne ešte „je“ na tomto svete... Keby sa to týkalo niekoho iného mala by som asi tak milión argumentov, ktoré by tomu človeku otvorili oči a opäť by bolo všetko v poriadku. Ale je jasné, že ak sa to týka niekoho osobnostne, tak je to už úplne iná vec. Tak ako aj teraz. Viem, že toto všetko už možno zajtra ráno nebudem cítiť. Pretože sa vyspím a možno si aj oddýchnem a spomeniem si na niečo pekné, čo ma rozveselí a ja budem opäť v „poriadku“...

Ale, čo ak nie???

Čo ak sa to nestane???

Čo ak sa ráno prebudím a ja budem cítiť, presne to isté, čo aj teraz???

A čo ak budem cítiť ešte niečo horšie???

Bože NIE!!! Nie nerob mi to...

Nechcem myslieť na nič, čo sa mi teraz preháňa hlavou. Keby to bolo také jednoduché... Proste si len povedať, len na to nemysli a všetko bude v poriadku...

A na čo to vlastne nemám myslieť???

...

Prečo???

Prečo na to nemám myslieť???

Veď taký je predsa život. Keď sme sem išli nikto nepovedal, že to bude ľahké, nikto nepovedal, že všetko bude tak ako si naplánujeme...

Tak prečo sa teraz čudujem???