Sociálnu sieť s názvom Facebook isto predstavovať netreba. Pred pár rokmi okolo nej prepukol obrovský boom, ktorému som, ako mnohí iní, prepadla aj ja. Trávila som hodiny času online a hľadala som starých známych, takmer zabudnuté lásky, spolužiakov, spolužiačky, kamarátov a kamarátky, ľudí zo sídliska, kde som vyrastala. Hľadala som snáď každého, koho som v živote stretla. Dokonca som prepadla ošiaľu okolo Mafia wars, facebookovej, úplne nezmyselnej hry, kvôli ktorej som popri chatovaní obetovala svoj nočný spánok. Vďaka tomu počet mojich priateľov rástol, až som ich tam mala okolo 900. Občas sa pod fotkami v mojich albumoch objavili komentáre od mojich zahraničných internetových priateľov a tak som mala možnosť oprášiť si základy angličtiny a nadobudnúť pocit, že je to dokonca k niečomu osožné. Až som si jedného večera povedala, že by aj stačilo a vymazala som všetkých priateľov, ktorých som osobne nepoznala (až na dve výnimky, Slovákov, s ktorými som počas imaginárnych vykrádačiek a iných mafiánskych činností prišla do reči). Skresala som ich počet na niečo vyše 190.
Zžila som sa s predstavou, že bez Facebooku sa nedá žiť a nechápala som, ako som bez neho mohla fungovať, kým nebol. Konečne som mala pocit, že mám s kým „prehovoriť“ a že sociálna izolácia, do ktorej som počas rodičovskej dovolenky akosi prirodzene spadla, sa pominula. Zapĺňala som svoj profil statusmi, ktorými som dávala o sebe znať a umožnila som tak ľuďom poznať moje momentálne psychické rozpoloženie, „olajkovať“ plány na víkend, zdieľať vtipy a odkazy, komentovať fotky... Brala som ako samozrejmosť, že ak niekto z mojich priateľov robí to isté na svojom profile, a teda tam hádže fotky, komentáre a statusy, dáva mi akési právo povedať k tomu svoje. Takto nejako vznikol incident, kvôli ktorému som sa, totálne znechutená a rozhodená, rozhodla definitívne deaktivovať svoje konto na Facebooku a prekvapiť tak mnohých ľudí, ale zo všetkých najviac asi samu seba.
Ani neviem, čo som čakala. Najskôr asi abstinenčné príznaky ľudí, s ktorými som si písala a bombardovanie cez mobil v podobe esemesiek a telefonátov. No, musím sebakriticky skonštatovať, že napriek môjmu pocitu, že tých 190 ľudí si moje zmiznutie z Facebooku všimne, sa nič také nedialo. Otázku, prečo som odišla, mi položilo len zopár z nich a tí istí ľudia si našli cestu, ako ma nájsť aj mimo sociálnej siete. Sú to presne tí ľudia, ktorí figurovali na mojich fotkách z letných grilovačiek, z narodeninových večierkov a akcií, na ktorých sme sa zúčastnili. Sú to ľudia, ktorí mi majú čo povedať aj bez toho, aby som musela zverejniť nejaký duchaplný status a na narodeniny mi zavolajú aj napriek tomu, že ich na to neupozornila žiadna aplikácia. A aj keď ich hravo spočítam na prstoch jednej ruky, vôbec mi to nevadí. Vedia, že existujem. Lebo skutoční priatelia vždy vedia, kde je Šani...
