Som rodená Levičanka, ktorá spolu s rodinkou žije 3 roky v malej dedine s názvom Lok. Mám dve dcérky. Písanie je odjakživa mojou záľubou, dlho som však už nepísala pre niekoho iného, než sama pre seba...:) Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Neviem, ako začať. Ako sa ospravedlniť tým, ktorým som ukrivdila. Každopádne už to, že to chcem urobiť (a robím, navyše týmto spôsobom), ma stojí veľa síl... Fakt je, že osobne poznám len jedného, ktorému tieto vety adresujem, ale ak je ich viac, patria im všetkým!
Keďže mi stále nejde pridávať komentáre k mojim vlastným príspevkom, čiže neviem reagovať na Vaše dotazy, píšem ďalší článok. Rada by som povedala, že odkedy som na blogu uverejnila text s názvom „Sú aj lekári ľudia?“, čítam Vaše ohlasy a premýšľam nad nimi. Snažím sa analyzovať situáciu z každého uhlu pohľadu a chápať tých, ktorí stoja na mojej strane, a zároveň tých, ktorí mi oponujú.
Včera som na večeru varila cestoviny. Dostala som ich od mojej starej mamy. A ona ich dostala od Európskej únie. Sme na tom dosť zúfalo, keď je v našej krajine dôchodca odkázaný na takýto druh pomoci. Nedá mi nezamyslieť sa nad tým, ako je to možné, že niekto, kto celý život robil, odvádzal dane, odvody, staral sa o deti a vychoval z nich ekonomicky aktívnych slušných občanov, je napriek svojej, nie práve závideniahodnej situácii, ticho.
Ďakujem všetkým, ktorí čítali môj článok s názvom „Prečo nechodím s deťmi na prechádzku“, tým, ktorí si ho len prečítajú, tým, ktorým niečo povedal i tým, ktorí naň zareagovali. Podnázvom článku bolo, ako pomaly zisťujem, nesprávne konštatovanie : „Nie som rasista, ale...“. Rada by som teda túto informáciu poopravila a uviedla veci na správnu mieru.
Po dlhšej dobe som sa odhodlala ísť so svojimi ratolesťami na prechádzku po dedine. Stretli sme vyše dvadsať ľudí, ktorí postávali pred svojimi bránkami a rozprávali sa so známymi, prípadne okopávali predzáhradky či sa hrali s deťmi alebo vnúčatkami.
