Netreba asi spomínať, že to bolo ešte obdobie prvotného kapitalizmu, kedy robotníci pracujúci vo fabrikách a priemyselných štvrtiach žili v dosť biednych podmienkach a dostávali veľmi nízke mzdy. Štrajky pokračovali niekoľko dní a skončili sa krvavo. Polícia rozohnala dav paľbou, pričom viacerých zranila, či dokonca usmrtila. U nás sa 1. máj stal štátnym sviatkom po vzniku prvej ČSR, myslím, v roku 1919. Keď to zhrnieme, 1. máj je vpodstate medzinárodným sviatkom sociálnej demokracie a pracujúcich, ktorým si pripomínajú chicagske udalosti ako symbol boja za svoje práva a lepšie pracovné podmienky.
Po uchopení moci komunistami v našej krásnej domovine zmenil 1. máj svoj výraz. Už sa ani tak veľmi neprotestovalo a neštrajkovalo, však proti komu, keď kapitalisti boli vyhnaní a všetko sa stalo majetkom všetkých. Teraz sa začalo oslavovať a kolektívne tešiť. Kto sa do tešenia nezapojil, bol považovaný za živel nanajvýš podozrivý.
Ja som tých prvomájových osláv nezažila veľa, bola som dieťa. V škôlke sú deti ešte nie dostatočne uvedomelé. Pamätám si len to, že sme vystrihovali biele holubice alebo päťcípe hviezdy z červeného papiera, ktoré potom pani učiteľka lepila do okna vrámci výzdoby mesta. Moja iskričkovská éra bola poznačená vlastnoručne alebo pomocou iných rúk pripravenými mávatkami z farebného krepového papiera. Chumáčom farebných pásikov na konci drevenej paličky sme sa mohli umávať k smrti.
V tretej triede nastal čas ideologického uvedomovania sa a akože dobrovoľne sme všetci vstupovali do pionierskej organizácie. Mohli sme aj nevstúpiť, ale s tým radšej nikto normálne nerátal. Kolektívne sme organizovali zber papiera, prekračovali plán v zbere gaštanov, kolektívne sme sa učili fajčiť na pionierskych schôdzkach a kolektívne sme sa pripravovali na prvomájový sprievod. Už žiadne mávatká a holubice v oknách, pred nami boli oveľa dôležitejšie a náročnejšie výzvy.
Po prvé bolo treba zvládnuť pochod v sprievode. Možno sa to niektorým bude zdať hračka, ale udržať rad bez rôznych zvlnení, kráčať ako jeden žiak s pohľadom upreným k lepším zajtrajškom dá zabrať. Pritom sme museli na tvári udržiavať radostný úsmev a pamätať si aspoň desať hesiel, aby sme mali čo kričať, kým minieme tribúnu. Celá akcia bola samozrejme potom vyhodnotená a najlepší krikľúni odmenení. Pekné časy ... : ) Až zrazu, asi šiestym rokom mojej školskej dochádzky, prišla nežná a sprievodom odzvonilo.
Prvý máj sa tentokrát stal symbolom totalitného režimu a neslobody. Kto sa zaoberal myšlienkou, že komunisti si sviatok jednoducho len prisvojili a premenili ho na oslavu samych seba a svojej moci, pričom od všetkých žiadali, aby verejne deklarovali svoj súhlas, lojalitu a nadšenie? Mnoho rokov bol potom prvý máj len dňom voľna a nikto ani veľmi nevedel, že prečo.
Dnes sa zdá, že prvému máju svitá na lepšie časy, a má to pod palcom sám náš pán premiér, pán Fico. S úžasom som sledovala, s akou vervou a odhodlaním sa rozhodol znovu dostať ľudí von do ulíc, parkov alebo aspoň záhrad. Len v niektorých otázkach som trochu zmätená. Najprv sa 1. mája protestovalo a štrajkovalo, potom sa na to spomínalo, potom sme sa všetci tešili a oslavovali a nakoniec sme chodili na opekačky, keď už bolo to voľno. Čo vlastne robíme teraz? Štrajkujeme? Proti komu? Oslavujeme? Koho? Alebo si niečo pripomíname? A vieme čo?
Dnes sme oslavovali 1. máj...
Tradícia dňa všetkých pracujúcich sa začína kdesi v 80-tych rokoch 19. storočia. 1. mája 1886 vyšli do ulíc Chicaga tisícky robotníkov, aby bojovali za zlepšenie pracovných podmienok a aj za takú vec ako napríklad 8-hodinový pracovný čas.