Máme nového nepriateľa?

Spomínam si ešte na tzv. Zajacove dvadsiatky, ako zvykli lekári poplatok nazývať. Dôchodkýň, ktoré si tak trikrát do týždňa chodili merať tlak, bolo pomenej, drzý mladý človek s horúčkou sa dostal do ambulancie bez nevraživého zazerania, kam sa tak hrabe. Sama poznám ľudí, ktorí si zdravie ratovali zrazu aj s menším počtom liekov a vcelku úspešne. Pritom sa naše zdravotníctvo stalo z bezplatného iba dvadsaťkorunové.


Mýtus o bezplatnom zdravotníctve je vôbec podľa mňa niečo, čo treba nechať minulosti. Ak by skutočne bolo bezplatné, tak by si lekári museli vystrúhať svoje prístroje asi z dreva a pracovať zadarmo v nejakých prístreškoch. Ak však vezmeme do úvahy, že nové prístroje, prevádzka nemocníc a ambulancií, či platy pre personál niečo stoja, slovo bezplatné pre zdravotnú starostlivosť sa mi zdá neprimerané. Spočíva len v tom, že na štát prehodíme zodpovednosť a štát to už nejako zariadi z peňazí, ktoré od nás vyberie. 


Predchodca na našom ministerstve pre zdravie telesné aj duševné robil tiež chyby a nebolo všetko ideálne, ale nemocnice sa oddĺžili, vytvoril sa priestor pre možné budúce zisky, zlepšila sa platobná disciplína, pacienti už nemuseli tak často nosiť do nemocnice ešte aj lekárovi skalpel. Logicky som preto očakávala, že postupne sa vytvoria zdroje na lepšie finančné ohodnotenie pre tých, ktorí nás pravidelne sanujú, ale zas je všetko inak.


Nastala výmena stráží a zdá sa, že konečne zasadli skutoční odboníci na tie správne miesta. Pripravili jasný plán, ktorý sa od toho predošlého, úplne zlého, síce líši, ale jeho predpokladaný efekt je utajený asi aj autorom. Na základe analýz totiž vysvitlo, že najväčším problémom sú súkromné zdravotné poisťovne. Nielenže spravujú peniaze z povinného zdravotného poistenia, ale ešte aj tvoria zisky, ktoré si pchajú ich majitelia asi do vrecka alebo do pančuchy. Ja osobne si nemyslím, že riešenie otázky počtu poisťovní je teraz aktuláne, pretože pravidlá hry sa určili už pred pár rokmi a každý, kto mal záujem a akceptoval ich, mohol sa zapojiť. Kto má pocit, že niekto investoval, aby produkoval stratu? A teraz mu ešte navrch povieme, že je milé, že sa zúčastnil, ale situácia sa zmenila a preberáme jeho majetok a jeho klientov? A čo ak vlastnia tie poisťovne spoločnosti, ktoré môžu postupne investovať aj do súkromných zdravotných stredísk a podobných vecí?


Pýtam sa tiež, prečo si niekto myslí, že verejnoprávna inštitúcia je schopná efektívnejšie hospodáriť ako súkromník? Štátna poisťovňa by úradovala v skromnejších podmienkach ako tie súkromné, nenakupovali by zbytočné zariadenie a nedávali by si odmeny aj vtedy, keď výsledky ich práce by sa dali všetko len nie pozitívne hodnotiť? A ak táto štátna inštitúcia nebude vytvárať zisk, ale stratu, z čoho potom budú platiť za všetky výkony pre svojich poistencov? Zahrnie sa to do štátneho rozpočtu? A je morálne, aby štát vôbec zisk vytváral?


A čo my, ľudia? Kto sa nás pýta, či chceme byť v láskavej opatere štátu prostredníctom verejnoprávnej inštitúcie? Bolo nám predsa dané právo rozhodnúť sa, ktorá poisťovňa. Aspoň o niečom môžeme priamo rozhodovať a teraz nám túto výsadu chcú vziať? Prečo máme veriť, že pán Valentovič alebo pán Fico so svojimi schopnosťami a skúsenosťami by dokázali urobiť pre nás viac? Prečo si títo dvaja páni nezaložia radšej vlastnú poisťovňu a nestarajú sa o tých, ktorí ich o pomoc priamo požiadajú prostredníctvom vypísanej prihlášky?


A nakoniec, nejde v celom tom pláne len o vplyv a peniaze?



P.S. O niekoľko týždňov krik utíchne a ostane len pri ukazovaní prstom: „Chceli sme niečo robiť, ale nemohli sme. Oni nám to nedovolili.“


P.S.2 Potom zas príde rad na dôchodkové správcovské spoločnosti, poisťovne a iné súkromné spoločnosti, na ktoré sa vždy niečo nájde podľa potreby. Takto sa to bude opakovať dovtedy, kým to vydržíme...