Môj november 1989, a čo si Fico nepamätá...

Dovtedy bolo všetko také jednoduché. Na Mikuláša chodil "Dedo Mráz" a darčeky nám na Vianoce pod stromček nosil Ježiško, len sme to nesmeli spomínať v škole. Trvanlivé mlieko stálo 5 korún a cigarety značky "Mars" tiež toľko. Na dovolenke pri mori sme nikdy neboli, lebo naši nedostali doložku, a doma sme pozerali čierno-biely televízor.


Pradedo počúval "Slobodnú Európu", ktorá kvílila až po námestie, lebo bol, chudák, hluchý a dosť, prababka zas sledovala programy z Viedne. Obchody boli všade a všetky rovnaké, lebo boli štátne, a v nich rovnaké nič. Banány a pomaranče sme jedávali zväčša na sviatky, lebo inokedy ich nebolo dostať. Pred zelovocom sa vytvorili vždy dlhé rady, ale každý účastník dostal maximálne tak kilo. Dodávky citrusových plodov z Kuby nás obšťastnili aj cez rok, lenže pamätá si niekto, ako chutil kubánsky žltozelený pomaranč alebo grep? Suché a kyslé.....bŕŕŕŕ....


Pamätám si, že jeden čas nebolo dostať toaletný papier, preto ho starým rodičom poslali známi z Nemecka. Bol hrubý, sivej farby a jemný ako šmirgel. Naši spomínali, ako raz ľudia vykúpili soľ, lebo niekto rozšíril, že soľ pomáha pri atómovom útoku. Keď sa to tak vezme, vždy sa našlo niečo, čo nebolo dostať, dokonca aj detské pančuchy.


V škole sme čítali články o Leninovi, ako zbieral hríby v lese s nejakým dievčatkom a mal teplé oči. Pionieri mu zas priniesli melón, ktorý vlastnoručne vypestovali na pionierskej hriadke, alebo vo vyhnanstve na Sibíri konal dobré skutky. Učili sme sa o Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii, ktorá bola v novembri, a organizovali posedenia pri samovare. Prvého mája sme sa vždy v sprievode za hlasného skandovania hesiel tešili na krajšie zajtrajšky a deviateho mája sme sa v kasárňach nalievali divným čajom a odupali sme všetky autá, do ktorých nás pustili.


Zrazu prišiel november 1989. Všetko začínalo byť akési iné. Videla som v telke zábery na ľudí unikajúcich pred policajnými obuškami a vodnými delami. Bolo to u nás. Niektorí boli aj zakrvavení a naši hovorili, že sa idú diať veľké veci. Ja s bratom sme tomu vtedy ešte veľmi
nerozumeli, a pozerali sme sa z okna, ako z pohotováku (pohotovostný útvar bola špeciálna policajná jednotka) zvážajú policajtov do Blavy.


Do ulíc vychádzalo stále viac a viac ľudí. Prvý krát som videla živých politických väzňov, lebo dovtedy nám na besedách ukazovali skôr živých partizánov. (Niektorí z nich nosili za vojny ešte plienky alebo drevo do lesa.) Pamätám si to Kňažkove: „Utvorte koridor!“ a čiapku budajku. Tí, čo boli vo funkciách sa začali báť. Začali sa báť tých, čo stáli na námestiach s trikolórami, tých, čo spievali, že sme si sľúbili lásku, tých, čo štrngali kľúčmi. Nechápala som, ale viem jedno, takú atmosféru a takú eufóriu už sotva niekedy zažijem.


Veci sa začali komplikovať. O pár mesiacov sme už nečítali nič o Leninovi a začali sme sa učiť v škole nemecky. Starí rodičia boli radi, že sa toho dožili, naši boli radi, že sme sa my toho dožili. Zrušili nám učebnice dejepisu a občianskej, rozpadol sa Sovietsky zväz. Obchody sa začali postupne plniť tovarom, ktorí sme dovtedy videli tak v reklamách na Viedni. Povedali nám o Stalinovych koncentrákoch, o hladomore na Ukrajine, o uránových baniach, v ktorých skončil aj môj pradedo, keď nechcel vstúpiť do družstva. V škole sme sa začali zdraviť "Dobrý deň". To si pamätám ja a ešte čosi navyše, len súdruh Fico si nič nevšimol....