Verba movent, exempla trahunt.

Sestra má tri deťúrence ako schody do neba: dve dievčatá, 9 a 7 ročné, juniora 5 ročného. Hovorí sa, že malé deti - malé starosti a veľké deti - veľké starosti. Vo všeobecnosti sú to starosti stále, ale život si človek bez nich nevie ani predstaviť. V určitých kritických momentoch si však treba vybrať nejaký oddychový čas a každá príležitosť je na to dobrá, dokonca aj nedeľná omša, čo by sa teda rozhodne stávať nemalo.


Staršie dievčatá, podporené cez týždeň hodinami náboženstva, vyobliekané, s knižkou a ružencom v ruke boli vypravené a odprevadené do kostola. Mama sa zas tešila, že si po čase vypije v pokoji kávu a bude len malú chvíľku tak trochu sama.


Keď sa dievčatá z kostola vrátili, aby výchove bolo učinené zadosť, hneď sa ich vypytovala:

"Tak ako bolo v kostole?" "Dobre."

"Hej? A o čom bolo čítanie?" "No, nepamätáme si."

"Nepamätáte si? O čom teda pán farár potom kázal?"

"Nepočuli sme dobre."

"Čo ste tam potom robili? Nedávali ste pozor?"

"Mala si tam ísť s nami, nemusela si sa teraz pýtať. Vedela by si."


Mama teda ide každú nedeľu príkladom a dievčatá zase dávajú pozor, o čom sa v kostole hovorí. Raz darmo, nemôžeme chcieť od niekoho, aby robil to, čo sami nerobíme... : )