Táto je z našej stretávky s kamošmi z Erazmu. Nie z toho samotného Erazmu. Ani z podujatí, ktoré som organizovala pri príležitosti blížiaceho sa vstupu do EÚ. Ani z prvých mládežníckych seminárov, ktoré nám Európa financovala ešte v rámci prístupového procesu niekedy na prelome milénií.
Tak dlho to už je. Veľa sme z toho zabudli. Lebo EÚ je vzduch, čo dýchame. Štandardy, ktoré si už ani neuvedomujeme. Pokrok, ktorý nám medzičasom príde automaticky nárokovateľný.
Lenže za posledné tri desaťročia sa v živote Slovenska stali len dve veľké chvíle. Také, o ktorých sa bude písať v učebniciach dejepisu dávno potom, ako sa na post-novembrových politikov zabudne.
17. november 1989 a 1. máj 2024. Zadefinovali našu budúcnosť. Aj rámce pre politikov, ktorí sa inak nevedia zmestiť do kože.
Občania tejto krajiny sa v oboch prípadoch jasne vyjadrili, že majú dosť smerovania, ktoré im určovali dovtedajší politici. Vybrali si žiť v demokracii namiesto totality. V máji pred 21 rokmi sa v referende jasne vyjadrili, že chcú patriť na Západ, do Európy. A to nielen geograficky, ale aj spoločensky, politicky, hospodársky a najmä reálne, ako sa na demokraciu patrí.
A tak sme sa 1. mája 2004 mohli tešiť, že sa Slovensko, dovtedy označované za čiernu dieru Európy, mohlo vymaniť z izolácie a stať sa členom európskeho spoločenstva. Dosť to pozdvihlo naše sebavedomie, ktoré sme ako národ potrebovali. Dodnes ho potrebujeme.
Je fakt, že často sa naše idealizované a sprostredkované dojmy o fungovaní EÚ nezhodovali s realitou.
Zúžili sme si ju na vyberanie čerešničiek na torte. Možnosť slobodne cestovať, pracovať, študovať a čerpať eurofondy. Vďaka nim sa mnohé stavby, priestranstvá či nemocnice priblížili Európe. Peniaze európskych daňových poplatníkov k nám ale neprúdili zadarmo.
Mali sme sa naučiť dodržiavať (aj nami spoluvytvárané) pravidlá.
Nikdy sa nám to veľmi ne(za)páčilo.
Namiesto akceptovania faktu, že účel nesvätí prostriedky, sme pri čerpaní eurofondov predviedli takú mieru kreativity, že musel pritvrdiť aj Brusel. Naučili sme sa veriť politikom, ktorí zas Brusel naspäť vinili za svoje chyby. Ani raz sme nepočuli, že prešľapy v čerpaní eurofondov sú len maslo na našej hlave.
Na druhej strane sme boli pápežskejší ako pápež a byrokraciou sme si sami znemožnili čerpanie.
Európska únia, akokoľvek lepšie alebo horšie fungujúca, sme aj my.
Jej chyby sú aj naše chyby. Namiesto poukazovania a obviňovania by už bolo na čase, aby sme do európskych inštitúcií neposielali zápecníkov, ale mladých, dravých, odborne zdatných ľudí. Ľudí, ktorí sa vedia ohlásiť, vyjadriť a pomáhať modernizovať EÚ. Potrebujeme silnú Európu, ale musíme ju zreformovať.
Podľa mňa ľudia, ktorí tam sedia už jednu či dve dekády a verejnosť stále nepozná ich konkrétne výsledky, do parlamentu jednoducho nepatria.
My potrebujeme Európu, Európa potrebuje nás. Ale nie v rohu a izolovaných, ale za rokovacím stolom a riadne vypočutých.
Preto si poďme 8. júna zvoliť také poslankyne a poslancov, ktorých bude v Európe vidieť, počuť a rešpektovať.
Kto má rád Slovensko bude voliť nových politikov a političky, za ktorých sa nebudeme musieť hanbiť. Aj preto, aby sa tí domáci znova zmestili do kože.
Nech nám je dnešný majáles pripomienkou, že toto privilégium nebolo vždy samozrejmosťou. A ak sa o neho nebudeme starať, rýchlo oňho môžeme prísť.
