... druhej bande ešte nespoľahlivejších a drahších kriminálnikov
ktorí sa omylom, klamstvami a miliónmi pretlačili k moci,
aby zničili VŠETKO.
Premiér zostáva verný svojej manažérskej kreativite. Čo tak si nevziať za ďalšiu obeť úradníkov?
Veď človek, čo v živote nepracoval, a ocitol sa v politike, predsa nemá ani šajnu, čo to je, skonvertovať politické hlúposti do zákonov, opatrení a nebodaj normálne vymožiteľných pravidiel a funkčného spoločenského systému. Zrušiť ich!
Vlastne je to už moderné. Dobre do zapadne do vlny nenávisti a deštrukcie, na ktorej sa vezú. Ktovie kam. Ani oni netušia. Hlavne nech to je čo najďalej od demokracie a basy.
Po prezidentských voľbách sa v našej hnevom rozdelenej spoločnosti už nerozpráva. Už sa len balia kufre a nadáva. Ťažko navrhovať niečo rozumné a meritórne, lebo to nikto nepočúva.
Keď sa bratislavskej elity pýtam, čo s tým, mávnu rukou. Kupujú si nehnuteľnosti v Španielsku, že keby náhodou. Vraj je to stratené.
Opäť raz je rukavica hodená ďalšej generácii.
Máme energiu, ideály, prázdny register trestov a plný životopis. Otázkou je len, či sa nám chce.
Zastaviť to, nezaťažení obmedzeniami a limitmi súčasných politikov. Posunúť to, posilnení nádejou, že aj u nás sa dá robiť veci európsky.
Vrátane obhajoby neobhájiteľného. Za mňa - aj úradníkov a úradníčok.
Vládny valec okrem nenávisti, ktorú zasial do slovenskej spoločnosti pokračuje v absolútnej demontáži všetkého, čo má aspoň náznak odbornosti a skúseností. Menia sa kľučky na ministerstvách a vyzerá to, že najnovším valcovým nájazdom si to odnesie aj 30% štátnych úradníkov. Hneď, ako poslúžili v prezidentských voľbách, sa ich hodlajú prepustiť.
Nemá to nič spoločné s debatou o (v každej krajine žiaducom) zefektívňovaní štátnej správy. Má to všetko spoločné s tým, že keby Ficove predchádzajúce vlády robili svoju robotu, aj úradníci by si ju mohli robiť. Keby sa štát modernizoval, nemuseli by sa robiť jednorazové drastické a silácke vyhlásenia.
Tam, kde vláda nie je na misii poľovať na nepriateľov, štátne úrady sú partnerom.
Na to, aby úradníci vedeli byť partnerom, musia byť ocenení, zaplatení, školení, digitalizovaní.
Ale u nás vládne strach, papierovanie, toxické pracovné podmienky, diskriminácia, sexizmus, vzdelávanie zaseknuté v čase analógu, večné obavy z toho, čo prinesú ďalšie voľby a na koho doľahne svojvôľa mocných.
Žijeme si tu naše malé peklo. Napätie sa dá krájať. A víťazi prikladajú pod kotol. Na ako dlho?
8. jún môže byť ďalšou demonštráciou zdravého rozumu našich spoluobčanov.
Môže byť dátumom, keď sa populizmus, nenávisť, útoky na pomyselných nepriateľov môžu zastaviť, alebo aspoň pribrzdiť. Aby zas bol priestor na normálnosť, odbornosť, európskosť a riešenia.
