V návštevníckom centre Európskej komisie sa denne vystrieda niekoľko skupín študentov, podnikateľov, vedcov, novinárov či laickej verejnosti, zaujímajúcich sa o fungovanie EÚ. Mnohí z nás, zamestnancov európskych inštitúcií im chodíme rozprávať o tom, na akých témach pracujeme. Snažíme sa z prvej ruky podať informácie o tom, ako naša práca ovplyvňuje každodennú realitu obyvateľov členských štátov.
Uvedomujem si, že je to dôležité, pretože vidím, že kým sa informácie o našej práci dostanú k ľudom naprieč Európou cez niekoľko stupňov komunikácie, sú často odfiltrované na obraz nezáživnej aktivity anonymných inštitúcií a vzdialeného Bruselu. Často sú zneužívané politikmi na národnej úrovni, ktorí ospravedlňujú vlastné zlyhania "diktátom z Bruselu". Aj preto sa vždy poteším, keď stretávam mladých Európanov zaujímajúcich sa o Európu a aktívne sa pýtajúcich rôzne otázky o Európskej únii. Zažijú fungovanie “Bruselu” na vlastnej koži.
Slovenské skupiny v Bruseli nestretávam
Hoci som chcela v návštevníckom centre prednášať aj slovenskej skupine, na zoznamoch pripravovaných stretnutí som ich za niekoľko mesiacov nenašla ani jednu skupinku. Podľa výročnej správy návštevníckeho centra za rok 2018 takýchto skupiniek bolo menej ako 10. Prečo o návštevy prejavujú záujem väčšinou len západoeurópske krajiny? Sú dôvodom absencie slovenských návštevníkov len chýbajúce peniaze na cestu alebo aj nedostatky vo vzdelávacích osnovách o európskych inštitúciách?
Hoci informovanie o EÚ je zodpovednosťou národného školstva a médií, európske inštitúcie tiež investujú množstvo zdrojov do úsilia byť čo najbližšie k občanom. Podporujú členské štáty v šírení povedomia o Európe. Pripravujú kampane na prezentáciu konkrétnych príbehov, ako EÚ uľahčuje život podnikateľom, študentom, pracovníkom či výskumníkom. A zároveň vítajú vo svojich návštevníckych centrách tých, čo majú chuť dozvedieť sa viac.
Mnohých Britov EÚ zaujíma, hoci sú na odchode
Pred pár dňami som strávila pár hodín s tridsiatimi stredoškolákmi z Anglicka. Napriek, alebo možno aj vďaka tomu, že už o dva mesiace zažijú na vlastnej koži Brexit. Sú príkladom toho, ako verejnosť Európe nerozumie, ale dostane v referende možnosť rozhodnúť o budúcnosti mladých ľudí ako oni. Zaujímajú sa o možnosti cestovať, pracovať či podnikať bez bariér v iných krajinách Európy. Rozmýšľajú, aké je východisko z nerovnováhy, ktorá vzniká z tlaku na európske inštitúcie reagovať rýchlo na geopolitické výzvy bez toho, aby od členských štátov dostali rozhodovacie právomoci. Nechápu, že ich rovesníci z iných krajín nevyužívajú možnosť porozprávať sa o našej skúsenosti s prácou na opatreniach, ktoré Európe pomôžu lepšie čeliť výzvam, ktoré nám prinášajú nové technológie, rast Číny či klimatické zmeny.
Spomínam si, aké to bolo, keď som sa ako študentka začínala orientovať v európskych témach. Dala by som hocičo za možnosť osobného zážitku priamo z centra diania. Rozmýšľam, prečo ju dnes naše školy nevyužívajú, hoci ju dostávajú ako na podnose. Ak ste sa dočítali až sem a ste zo slovenskej školy, napíšte mi, čo vám bráni využívať takého príležitosti. Peniaze? Rodičia študentov, či vedenie školy? Iné vzdelávacie priority? Poznáte a využívate možnosti financovania takýchto aktivít? Rada sa s Vami o týchto možnostiach porozprávam. Budem rada, ak nabudúce budem môcť diskutovať v srdci európskych politík aj so slovenskými študentmi a študentkami.
Sledovať ma môžete na Facebooku a Instagrame.
