Uplynulý rok som, asi tak ako aj vy, veľa premýšľala, kde sme ako spoločnosť spravili chybu, a aký je môj osobný podiel zlyhania ako príslušníčky generácie mladých ľudí. Naplno som si uvedomila, že v našej spoločnosti ide opäť raz o veľa. Tak ako v roku 1992 a v roku 1998.
Opäť raz ide o veľa
Výstrely na dvoch nevinných ľudí zasiahli nielen ich a ich rodiny, ale aj našu krajinu, ktorej ide teraz priam o život (slobodný, demokratický a spravodlivý). Je aj našou povinnosťou, ako predstaviteľov generácie Jána a Martiny, zachrániť našu krajinu. Len tak môžeme ako spoločnosť nájsť zmysel v nezmyselnej smrti dvoch mladých ľudí – našich rovesníkov.
Naša krajina sa opäť ocitla na hrane dobra a zla a potrebuje zmeniť kurz. Uvedomujem si, že staré politické štruktúry späté a prerastené so zlom nás ťahajú smerom k oligarchii a autokracii, smerom na východ. Verím preto v silu mladých a nových ľudí, ktorí môžu odkloniť Slovensko z cesty, na ktorú sa už vydalo Maďarsko a Poľsko. Verím tiež v odkaz Jána a Martiny, ktorí svojím životom a činmi robili z našej krajiny lepšie miesto pre život pre všetkých jej obyvateľov. A rovnako verím, že spravodlivejšie, prosperujúcejšie a bezpečnejšie Slovensko môže existovať len v jednotnej Európe.
A preto prišiel čas, tak ako v roku 1998 a 2004, aby sme sa rozhodli, kam chceme patriť. V akej krajine chceli žiť a o akú spoločnosť sa usilovali aj Ján s Martinou. Hoci v zlomových situáciách v minulosti sme sa ako spoločnosť rozhodli vždy správne, do cieľa spravodlivej a modernej krajiny sme zatiaľ nedorazili. Situácia spred roka zašla priďaleko a jedinou primeranou reakciou na ňu môže byť odstavenie starých štruktúr od spravovania moci v krajine a posilnenie Slovenska v Európe. Len takto si môžeme splatiť náš dlh voči dvom mladým ľuďom, ktorých sme nedokázali dostatočne ochrániť pred mocnými v našom štáte.
Sami musíme vyjsť z komfortnej zóny a zabojovať
Hoci pracujem už niekoľko rokov v bruselských európskych inštitúciách, takto pred rokom som bola na jednej z mojich častých návštev doma, v Bratislave. Od tej strašnej udalosti si kladiem otázku, čo by som mala spraviť, aby sa toto v mojej krajine nemohlo stať. Tento pocit ma neopúšťal ani niekoľko mesiacov potom. Až natoľko, že som spravila pre mňa ako zabehnutej úradníčky neplánovaný krok - rozhodla sa kandidovať v májových voľbách do Európskeho parlamentu. Množstvo priateľov ma podporilo v rozhodnutí ponúknuť nový štýl zastupovania potrieb Slovenska, ktorý potrebujeme na všetkých úrovniach riadenia našej krajiny ako soľ. Ako zástupkyňa novej generácie spolu s ďalšími ľuďmi, ktorí niečo dokázali, ktorí veria európskemu projektu, a pre ktorých nie sú demokracia, spravodlivosť, inovácie, pomoc v núdzi či bezpečnosť len prázdnymi slovami.
Rozumiem, prečo sú občania takí frustrovaní z arogancie moci, nefunkčného štátu, nespravodlivosti, chudoby, kolabujúceho školstva a zdravotníctva, vybočenia Slovenska z Európy. Ján s tým všetkým bojoval vo svojich textoch, keď poukazoval na mocných, ktorí si sprivatizovali krajinu cez politikov a štátny aparát. Bol odvážny a ja verím, že táto odvaha bude inšpiráciou pre všetkých, ktorým záleží na našej krajine. Ako nová generácia mladých ľudí, jeho rovesníkov, musíme teraz dokončiť prácu, ktorú zanechal nedokončenú a zmeniť krajinu k lepšiemu. Musíme vyjsť z našej komfortnej zóny a zapracovať na budúcnosti nás všetkých.
“Chcel by som vedieť, že to, čo príde, bude dobre zmanažované, že ľudia, ktorí budú mať slovo, budú hovoriť o zmenách, ktoré prinesú reálne riešenia a čas ich aplikáciu odobrí. Že neurobíme svoju životnú chybu mladosti, nebudeme ju musieť celý život žiť, ani vysvetľovať svojim deťom. Že sa rozhodneme správne,” napísal Ján pred niekoľkými rokmi o zmysle volieb v texte na svojomblogu. (30.01.2012;“ Čo vidím v zrkadle”)
Preto chcem nahlas hovoriť a presadzovať to, na čom niekoľko rokov pracujem, čomu verím a som presvedčená, že je to dobrá budúcnosť pre našu krajinu. A to je fakt, že Slovensko v záujme jeho obyvateľov musí zotrvať na jednotnej európskej ceste.Na ceste modernizácie krajiny a budovania moderného štátu, ktorý je transparentný, slúži ľuďom, dáva im prácu, pomáha im v núdzi, vzdeláva ich, je konkurencieschopný, ekologický, láka späť šikovných Slovákov, ale aj zahraničných investorov.
Verme faktom, nie antieurópskemu populizmu
V tomto chaose si musíme povedať úprimne a s otvorenými očami, kto vie tieto riešenia pretaviť do činov a politík. Inak sa môžeme ľahko nechať oklamať populistami. Tými, čo vidia Slovensko na východe, čo nekonštruktívne kritizujú EÚ a podkopávajú naše partnerstvo s ňou. Tými, ktorí povalili proeurópsku vládu, čím nesú podiel vlastnej zodpovednosti za to, že generálny prokurátor nie je Jozef Čentéš, ale Jaroslav Čižnár, že tu máme stále prítomného Roberta Fica a Roberta Kaliňáka, že svoj comeback si plánuje ich mečiarovský liebling Štefan Harabin, že proautokratický poslanec Blaha pretvára diskurz zahraničnej politiky, že máme ochromený Ústavný súd a predsedu parlamentu, ktorý sa stretáva s ľuďmi zo sankčných zoznamov EÚ.
Tieto riešenia vie do činov pretaviť len nová generácia politikov a političiek, nezaťažená minulosťou, prepojeniami so starými štruktúrami a kompromismi so zlom. Takých mladých lídrov vidím na kandidátnej listine koalície Progresívneho Slovenska a SPOLU - občianskej demokracie, a preto som sa k nim rozhodla pripojiť. Nejdem do toho preto, že by som potrebovala odísť zo Slovenska v závere svojej kariérnej výsluhy tak, ako to robia mnohí naši europoslanci. Idem do toho preto, lebo je mi už rok smutno z toho, čo sa stalo Jánovi a Martine. Žiadne množstvo pietnych spomienok, ktoré organizujeme v Bratislave, po Slovensku, v Prahe či s priateľmi v Bruseli, smútok nijak nezmierni. Ale frustrácia a hnev majú zmysel len vtedy, ak nás vyprovokujú konať za zmenu. Nesmieme to svojou pohodlnosťou darovať tým, ktorí vraždu dvoch nevinných mladých ľudí dopustili a zapríčinili. Chcem, aby bolo Slovensko lepšou krajinou pre všetkých jej obyvateľov, pre starých rodičov, pre rodičov, pre rovesníkov a ďalšie generácie, čo prídu po nás.
Chcem Slovensko, o ktorom sníval aj Ján.“A hlavne, chcem žiť v lepšej krajine. Chcem, aby sme zdieľali nové hodnoty, ktoré nás najviac zdobia v detstve a s vekom, jeho skúsenosťami, nás nebadane opúšťajú. Chcem lásku medzi ľuďmi, vzájomnú dôveru, chcem aktívnu spoločnosť, nesebeckú a solidárnu, aj k podnikateľom, živnostníkom, prezidentom, cestárom, mýtnikom. Chcem, aby ľudia pochopili, že práve toto na námestiach hľadáme aj sami v sebe.” (30.01.2012; blog J. Kuciaka“ Čo vidím v zrkadle”)
