Hoci som ho strávila k.o. so škôlkarskymi bacilmi, vždy dobre padne odpojiť sa.
Nielen vtedy, keď máme na to "povolenie", lebo sú sviatky, a robia to všetci. VŽDY, keď si to pýta naše telo a duša. Inak zhoríme - od vlastného neukočírovaného nadšenia makať.
Ignorujúc záplavu rôznych novoročných reflexií, ktorými sa ma moja bublina snaží inšpirovať k ešte väčšiemu dopadu, energickosti, sústredenosti, či k čomukoľvek, čo si aktuálne kladieme ako kolektívny zámer do nového roka... ťažko sa dá uniknúť tlaku ukončiť to "vraj ničnerobenie", sviatkovanie a venovanie sa sebe samej namiesto produkcie čohokoľvek. Akokoľvek to milujeme.
Aj mne je zaťažko nenechať sa vycucnúť z mojej offline bublinky. Pomaly sa prebúdzame do všedných dní, do ktorých sme si priali všeličo možné. Mier. Vitalitu. Zaľúbenie. Láskavosť. Úspechy podľa seba, nie podľa iných. Hojnosť všetkého dobrého.
Kam mám zavolať, aby mi to dodali? Neviem ako vám, ale mne sa pri týchto želaniach niekedy zdá, že si ich navzájom prajeme ako dar, čo nám má dodať niekto iný, a keď budeme pekne prosiť, tak to aj dostaneme.
Jeden z dôvodov je asi fakt, že niekoľko generácií občanov pred nami vyrastali so vštiepeným vedomím, že všetko okolo zabezpečí veľká a všemocná strana, ktorá sa o nás všetkých stará. Len treba poslúchať, makať a nevymýšľať. Tento jednoduchý spôsob udržania moci neopustil ani niektorých ponovembrových politikov, a tak ho usilovne opätovne vracajú do verejného priestoru.
Žiaľ darí sa im. Málokto z nás bol vychovávaný k tomu, ako si žiť po svojom, z pozície vlastnej moci. Dokonca v slovenčine ani nemáme pre #empowerment dostatočne pekné slovo.
K tomu, aby sme sa zobudili z obetí do vlastnej sily nenapomáhajú ani označenia „infantilnej spoločnosti s poddanskou mentalitou“.
Je to generalizujúce, ponižujúce a nie je to pravda. Akurát že časť spoločnosti uverila dostatočne dlho opakovanej lži, že aj tak nič nezmôže a cíti sa v menšine. Dokonca ani toto nie je pravda. Vidíme to na námestiach. Schopní, múdri, vzdelaní ľudia sú vo väčšine. Lenže sú vychovaní a nevedia bojovať so zaslepenosťou. Nevedia a nechcú burácať, nadávať, sypať síru. A nechcú získať moc klamstvami.
Preto by východiskom pre naše novoročné želania malo byť hlavne skutočné presvedčenie v to, že sme tvorcami svojich životov, a že súčasťou toho sú aj zdanlivo obrovské spoločenské zmeny.
Často sa pri drinku vyzývame, ako máme priložiť ruku k dielu. Že bez toho nebudeme ani zdravá ani prosperujúca spoločnosť. Že bez toho nebude fungovať naša demokracia ani spravodlivosť, ktorej sa nikto z nás nevie dočkať ani domôcť.
Lenže sú to prázdne reči, ak nám v hĺbke duše stále hrá stará platňa o tom, ako je všetko v božích rukách. Alebo v tých straníckych, oligarchistických, či šéfovských.
Nejde o to, že nikto nám nič nedaruje a oni si idú svoje.
Ide o to, že základ nielen našej demokracie, ale hlavne nášho vlastného duševného a fyzického zdravia spočíva v tom, či sa cítime ako jednotlivci pri sile.
Preto sa treba zobudiť a denne si nachádzať príležitosti na dôkaz vlastnej sily. Dokazovať si, že sme schopní urobiť niečo preto, aby sme žili na takom Slovensku, v takej Európe, v akej chceme, aby žili aj naše deti.
Slovensko aj Európa budú také, akou si ich urobíme my. Ak našim jediným novoročným predsavzatím bude priložiť ruku k tomuto dielu, tak nie sme stratení.
Pre mňa osobne je najviac podporujúce vedieť, že v tom nie som sama. A tak, ak vám viem byť zdrojom podpory či inšpirácie ako kariérna mentorka či spolutvorkyňa Volt Slovensko, ozývajte sa!
