Mnohí z čitateľov PR článkov k tejto analýze (napr. tu a tu) sa už v následnej diskusii vyjadrili k otáznej platnosti uvedených štatistík v slovenskej realite. Je zrejmé, že vysokoškolsky vzdelaní ľudia zarábajú viac. Ťažko tu však hodnotiť kauzalitu, teda či je vlastníctvo diplomu skutočnou príčinou vyššieho príjmu alebo len sprievodnou charakteristikou profilu šikovných ľudí, ktorí by sa presadili aj bez neho. Nehovoriac o presýtenosti trhu práce absolventmi humanitných odborov, neuspokojenom dopyte a s tým súvisiacim rastúcim ohodnotením pracovníkov s technickými zručnosťami, či nebodaj o množstve absolventov zamestnaných na stredoškolských pozíciách ako dôsledok toho, že ich diplom je pre zamestnávateľov bezcenný pri posudzovaní reálnych kompetencií kandidátov.
Ako teda máme/môžeme posudzovať výnosnosť investície do vzdelania na základe príjmov zo zamestnania, o ktorom netušíme, ako je podmienené absolvovaným štúdiom? Cieľom tohto článku nie je opakovať viaceré čitateľmi vyjadrené pochybnosti o skutočnom zdroji vyšších príjmov na Slovensku. Rada by som autora štúdie i ostatných ekonómov podnietila k úvahe, či nie je žiaduce rozšíriť obmedzenia modelu OECD o jeho otáznu uplatniteľnosť v slovenských podmienkach. V prostredí, kde nemáme k dispozícii žiadne dáta o tom, koľko absolventov sa uplatnilo nielen na pozícii ako-tak príbuznej k vyštudovanému odboru, ale na pozícii pre vysokoškolsky vzdelaného pracovníka vôbec.
Takisto by som rada doplnila, že v diskusii o výnosnosti či dostatočnosti financovania verejného vysokého školstva sa takmer vôbec nevyskytujú konkrétne čísla o nákladoch štátu spojených s jeho zabezpečením. Spomínaná štúdia spomína len aspekt príležitostných nákladov štátu - ušlých daňových a odvodových príjmov študujúceho občana. Pre ilustráciu uvádzam informáciu o niektorých ďalších nákladoch spojených s jedným rokom štúdia (za rok 2009 a pri počte študentov 179.606):
1.972 EUR bola priemerná výška dotácie na 1 rok vzdelávania študenta 1. alebo 2. stupňa verejnej vysokej školy (pri celkovej dotácii 354 mil. EUR na podprogram Vzdelávanie)
300 EUR bola priemerná ročná výška sociálnej podpory pre študenta (sociálne štipendiá, motivačné štipendiá, podpora stravovania, ubytovania, športových akultúrnych aktivít študentov a pastoračných centier)
235,92 EUR bola ročná výška daňového bonusu pre rodičov študenta do 25 rokov
414,72 EUR bol ročný odvod štátu na zdravotné poistenie študenta
Vzhľadom na počet študentov nezodpovedajúci klesajúcemu populačnému ročníku, otáznu kvalitu poskytovaného vzdelávania a najmä devalvovanú hodnotu diplomu pri hľadaní si práce preto vyvstáva otázka, načo sa snažíme zachovať tieto dlhodobo neudržateľné počty študentov. Demografická i ekonomická kríza sú nespochybniteľným faktom. Nezamestnaných, dôchodcov, ale aj študentov pribúda. Pravidelne sa objavujú informácie o politickej nepriechodnosti zavedenia školného, o potrebe predĺženia veku odchodu do dôchodku či redukcie programov sociálnej podpory. Nejednému preto nejde do hlavy, prečo napríklad nerozšíriť rady pracujúcich o študentov tých vysokoškolských programov, ktoré nijak nezlepšia uplatniteľnosť absolventa ani významnejšie neposunú intelektuálnu úroveň spoločnosti. Prečo sa problém neudržateľnosti dôchodkového systému rieši len v koncovom bode kariéry človeka? U niektorých technicky orientovaných odborov má predsa štát možnosť podporovať kvalitu a praktický rozmer prípravy na stredných odborných školách tak, aby sa ich absolventi mohli uplatniť bez potreby stráviť päť rokov kvázi-štúdiom bez reálnej pridanej hodnoty. U mnohých humanitných odborov by zas s veľkou mierou pravdepodobnosti pri preskupení predmetov postačovala len príprava na bakalárskom stupni. Na trhu práce by tak pribudli tisícky kvalifikovaných ľudí, ktorí namiesto päťročného štúdia môžu spolu financovať zvyšovanie kvality vzdelávania skutočnej intelektuálnej elity či dávky rozširujúcej sa armády dôchodcov. A z pohľadu štátu by sa výrazne zvýšila reálna výnosnosť investícií do vzdelávania v pravom zmysle slova.
