Hlas Fínska v Bratislave - Tarja Turunen

Ono je vlastne zaujímavá aj celá história okolo príchodu a čakania vôbec. S kamarátkou a jej sestrou sme k NTC dorazili už o štvrtej hodine poobede, samozrejme s jasným úmyslom stáť priamo vpredu. Okrem nás tam bolo ešte niekoľko podobných fanatikov.

Zistili sme, že sa vlastne oplatilo prísť o štyri hodiny skôr, pretože sme stihli skúšku kapely a aj samotnej speváčky. Zjavne nikoho zo štábu ani SBSkarov netrápilo, že niekoľko mladých v čiernom postáva pár metrov od pódia, chodili okolo nás akoby sa nechumelilo. A tak sme sa oboznámili (samozrejme iba z diaľky) s bubeníkom Mikeom (behal bez trička :-)), skvelým čelistom, gitaristami, krásnou Mariou za klávesami a prvý krát sme zahliadli aj hlavnú hviezdu večera. Na rozdiel od toho ako ju poznáte z koncertov, mala maskáče, čiernu bundu a vlasy v cope - človek by ani nepovedal, že je to jedna z najlepších súčasných metalových speváčok. No a poskakovať a swingovať medzi káblami ju asi naozaj videl málokto.

Veľkým mínusom organizátorov bolo, že do haly sa dá prísť asi štyrmi vchodmi, ale nikto nevedel, ktorý vlastne použijú. Nakoniec sme sa postavili tam, kde sa stavali aj ostatní ľudia, našťastie sme trafili ten správny. Ako sa teda blížila siedma hodina, stále viac a viac sa na nás tlačili úplne neznámi ľudia. Bola som medzi prvými, čo vchádzali do dverí (skôr by sa dalo povedať "vovalili sa pod náporom masy"), a keďže zvyšné vstúpivšie dievčence neovládali umenie pchania lístku do turniketu, bola som úplne prvá ktorá vchádzala do prázdnej modrej haly NTC. Misia splnená - stojím úplne vpredu, rovno pred bedňami, prichádzajú kamarátky a všetky tri sa tešíme z odmeny za trojhodinové čakanie.

Po hodine je už hala zaplnená a čakáme na predkapelu s názvom Faderay. Bolo to naozaj príjemné prekvapenie, pretože táto slovenská kapela má veľmi talentovanú speváčku. Hudobným štýlom presne zapadli do nightwish/tarjovskej atmosféry večera. Dokonca aj oblečením, keďze celé vystúpenie bolo ladené do fialova, čo spolu s ružovými alebo červennými svetlami vytváralo naozaj čarovnú atmosféru.

Odbilo osem a stále sme počúvali iba stupídne reklamy z reproduktorov. Až po trištvrte hodine sme sa dočkali - pred pódiom natiahnutá plachta, za ňou ako duch Tarjin obrys spievajúci baladu Boy and the ghost. Tretí refrén - pridajú sa basa a bicie - zvuk zosilnie - plachta padá - a dav šalie. Jednoduché, pôsobivé. Stojí pred nami, v nádhernem fialovom saténovom plášti, jej hlas takmer nepočuť pre revúcich ľudí. Ten pocit sa nedá opísať - jednoducho krása. Jej typické gestá, pohyby, tanec, spôsob akým zabáva publikum a prihovára sa mu medzi piesňami - to všetko urobilo vystúpenie naozaj nezabudnuteľným. Extázu v publiku vyvolalo jej pochvalné "Dobre! Dobre!" na našu adresu :-)

Okrem skladieb z albumu My winter storm sme si užil aj staršie piesne (Wishmaster, Passion and the opera, Nemo). Všetci fanúšikovia spievali spolu s ňou - či už to boli rýchle veci ako Die alive, Lost nothern star a pod., alebo hypnotizujúca My little phoenix či moja obľúbená Sing for me. A samozrejme nechýbala horúca novinka - pieseň Enough. Krásna bola aj slaďáková pasáž, kde na pódiu ostalo len ženské duo Tarja a Maria, rozsvietili sa hviezdičky v pozadí, a dokonca samotná speváčka tiež hrala na klávesy. Odzneli Minor heaven, The reigh a Oasis.

Na mňa osobne pôsobili Tarjine zmeny oblečenia, videli sme fialový/biely/čierny plášť (biely z klipu I walk alone a aj čiernomodrý z Die alive), samozrejme vždy s korzetom a saténovými nohavicami. Pekné boli aj obtiahnuté fialové šaty - keďže fialová je moja obľúbená farba, bola som ako v tranze.

Nedá mi nespomenúť hudobníkov - vyzdvihnem predovšetkým Mariu, ktorá dala klávesom naozaj krásny zvuk hlavne v pomalých piesňach. Naj bol ale bubeník Mike - jeho asi desaťminútové sólo na bicích by neprekonali ani Safri Duo - na to, čo robil s paličkami som zírala s otvorenými ústami, až nadskakoval na stoličke, lietal z neho pot, dokázal publikum priviesť do varu - ľudia kričali a tlieskali o život, úplne to tam vrelo - a to dokázali jedny bicie. Fakt skvelé.

Samotná speváčka pred koncom vystúpenia okrem ďakovania publiku spomenula aj to, že Slovensko je jej obľúbeným koncertným miestom - asi preto u nás trval koncert 120 minút, kým všade inde len 90. Ako sama povedala, bála sa, ako ju obecensvto prijme na jej prvom sólovom turné, ale (citujem): "You gave me such a beautiful memory, and I will come to see you here in Slovakia soon. Thank you for keeping me in your hearts." S týmito slovami a piesňou Calling Grace sa s nami rozlúčila a pobrala sa do zákulisia, kde ju už čakal manžel-manažér Marco a VIP hostia (prečo boli niektoré tie staré fuchtle VIP, neviem).

No čo dodať...odkazujem kreténovi ktorý mi vytrhol chytenú bubeníkovu paličku z ruky, že si ju môže strčiť do p...poličky a dúfam že si ňou minimálne vypichne oko. Chceli sme od Tarji aj autogram, ale bohužiaľ ju už spomínaný manažer vraj nechcel pustiť medzi fanúšikov, čo nám prezradila jedna zo spomínaných VIP hostiek.

Aj napriek mierne negatívnemu záveru som si z tohto večera odniesla (okrem plagátu s podmismi famózneho bubeníka a sexi čelistu) spomienku na najúžasnejšie hudobné predstavenie na akom som kedy bola. Tarja Turunen naďalej ostáva pre mňa divou s tým najkrajším hlasom na svete.