V prvej poviedke Na ľavom brehu pamäti fotograf Kamil už nechce fotiť cez objektív, ale len očami: „Jednoducho je viac nepozretých obrázkov ako pozretého sveta." Pri prechádzke Horským parkom si spomenie na slúžku Réziku (on ju volal „pomocnica v domácnosti"), ktorá ho nenápadne sprevádzala detstvom. Už si nepamätal ani jej tvár a nenašiel na prvýkrát ani jej hrob. Kamil si ako dieťa myslel, že „keď komunizmus odstráni vykorisťovanie človeka človekom, aj Rézi strasie okovy, slobodne si vydýchne a konečne si zariadi vlastný, plnohodnotný život." Keď nastúpil komunizmus a Rézi už u nich neslúžila oficiálne, naďalej u nich bývala a pomáhala im. Okrem toho bola upratovačkou. „Kamil to nikdy nahlas nevyslovil, ale keby sa sám sebe mal pozrieť do očí, musel by priznať, že slobodného človeka si predstavoval ináč." „Socializmus zrušil slúžky ako triedu a ponúkol Réze plnohodnotný život...Umožnil jej vláčiť po troch poschodiach plechové kýble, drhnúť ryžovou kefou kamenné schody a dlaždice, umývať nespočetné okná, leštiť Diavou písacie stoly a skrine, až kým sa telo proti toľkej slobode nevzbúrilo..."
Okrem tejto línie spomienok, je tu aj Kamilova prítomnosť. Objavuje sa developer Petrovič, ktorý chce Kamilovi vydať knihu, ale nenápadne ho tlačí, aby Kamil nafotil do knihy fotky ich stavieb. Kamil sa v spomienkach vracia k eštébákovi Petrášovi, ktorý pripomína súčasného developera nie len menom, ale aj spôsobmi. „Nemohol si pomôcť, major, bystrý, rozhľadený a zrejme chápavý človek, akého by na tomto mieste vôbec nečakal, mu bol sympatický, ba pociťoval k nemu až určitú vďačnosť, akoby mu bol bez váhania, len tak na dobré slovo, požičal tisíc korún. No a práve vtedy, keď sa už pohovor chýlil ku koncu, vyrukoval major s jednou, ako sa vyjadril, „prosbičkou"..."
V poviedke nájdeme aj postmoderné úvahy o fotografovaní, ale dali by sa aplikovať aj na iné umenia, napr. písanie, polemiku, či fotograf, umelec, niečo k skutočnosti pridáva alebo stačí „holá skutočnosť". Kamil hovorí: „Stačí, keď má talent skutočnosť...Jediné, čo potrebujete vy, je vzťah k tej skutočnosti. Keď fotografujete kone, musíte mať vzťah ku koňom, keď ľudí, tak musíte mať vzťah k ľuďom. Ešte aj keď fotografujete jablko, musíte k tomu jablku mať vzťah."
V druhej poviedke Štvrtá reč dôchodca Gabriel, študent histórie na univerzite tretieho veku, zbiera ústne dejiny (oral history) ľudí, ich životné príbehy z vojny, bojov na ruskom fronte, gulagov a koncentračných táborov. Za každým príbehom, „písmenkami na papieri", sú živí ľudia, ich „tváre ba aj telá". Je tu aj opačná situácia. Gabriel sa zúčastní spomienky na holokaust, kde dostane za úlohu vymenovať mená zabitých žien a ich vek, sú to len mená a čísla. Gabriel sa snaží si za tými menami predstaviť skutočné ženy, ako vyzerali, aké boli. „Otázka znela, ako písmená preniesť z papiera do skutočnosti - do tej obyčajnej, každodennej." „Ťažké bolo stvoriť to, čo zvonku nevidieť. Osobnosť."
Je tu aj nádherná postmoderná hra s čitateľom a aj odhaľovanie tvorby, ako vzniká poviedka, príbeh. „Gabriel by mohol byť nielen postavou, ale aj rozprávačom. Poviedka by v tom prípade bola v prvej osobe, no pri rozprávaní v tretej osobe máme voľnejšie ruky, môžeme o Gabrielovi hovoriť poza jeho chrbát....Že kto sú to, tí „my"? No predsa ja, ty, milý čitateľ, milá čitateľka, a písmenká vytlačené na papieri. Taký malý autorský kolektív, ktorý je tvorcom tejto poviedky."
Prvá a posledná láska Pavla Vilikovského sa dostala medzi 10 finalistov literárnej ceny Anasoft litera 2014.
