S dedinskou babičkousa mi vždy spájala akási idylická predstava. Predstavovala som si, ako k nej ako dieťa chodím, lozím po čerešnia z výšky, pojedajúc sladké plody, hľadím na celý dvor. Veselo si pospevujem jednu z ľudovýchpesničiek, ktoré ma babička naučila a vyrábam si svoje prvé šperkárskepočiny: čerešňové náušničky. Vidím sa na dvore, ako sa hrám s Punťom,veselým orechom, ktorý celé dni prenasleduje krtkov. Pomáham babičke kŕmiť zajačikya nemyslím na to, že skôr či neskôr skončia všetky na pekáči. S ostatnými deťmi sa naháňam po lúkach,zbieram lúčne kvety a koketne žmurkám na modrookého, už staršieho chlapca,ktorý sa mi nesmierne páči.
Ako puberťáčka by som,samozrejme, mala pocit, že chodenie k starej mame je niečo strašne nudnéa že oveľa zábavnejšie ako kosenie dvora je poflakovanie sa s kamošmi. Každý víkend, ktorý rodičia idú k starkej,vidím ako úžasnú príležitosť na zorganizovanie párty. Rodičia mi vyčítajú, žestarkú zanedbávam a že by sa patrilo ju navštíviť. Babička je však pokojná. Ona už, podobne ako starý pánz Velasquezovho obrazu, vie, čo sa mi preháňa hlavou a trpezlivočaká.
Prešli roky, moje bujaréobdobie skončilo. A presne podľaočakávaní, našla si aj moja duša k babičke cestu späť. Jedného dňa, keď už moje vnútro je plnérozporov a nezodpovedaných otázok, zbalím batoh a vyberiem sa nacestu. Punťov chraplavý brechot počujem užz diaľky. A v diaľave užvidím aj babičku. Na tvári jej po rokochpribudli nové vrásky. Jej oči sú alestále rovnaké. Jasné, láskavé,vševedúce. Hľadí na mňas dobrotivým úsmevom a z pohľadu jej čítam, že o mojompríchode vedela skôr než ja. „Poď,dušička, dnu, uvarila som ti lipový čaj. Nože mi všetko vyrozprávaj.“
V chalúpkev pitvore pri upokojujúcej vôni lipového čaju jej všetko poviem. Zverím jej všetky svoje trápenia, všetkyotázky, čo kvária moju utrápenúešte-takmer-detskú dušičku. Starká namňa hľadí s pochopením a jemným úsmevom. Sama kedysi takéto pocity zažívalaa tiež si vtedy myslela, že riešenie je neskutočne náročné. Na každú otázku mi dá múdru odpoveď a nakaždý problém má jednoduchú a účinnú radu. Pohľad do jej priezračných očí, ktoré už snáď všetko videli, ma napĺňa pokojom, úctoua láskou.
Sedím si na čerešni,hľadím do diaľky na zelené kopce a dymiace komíny dreveníc, zavše odtrhnemsladký plod. Starý Punťo pospáva nadvore. Všetko je tu rovnaké a predsacelkom iné. Stále som tým dievčatkom, čosa márnivo zdobí čerešňami. Len konáre,na ktoré si sadám už musia byť pevnejšie. Jedna istota, ktorú v živote mám, je babička. Lež dokedy?
