Vyštudovaná interiérová dizajnérka, vášnivá tanečnica, turistka a hedonistka Zoznam autorových rubrík: Dizajn, Súkromné, Nezaradené
Ľudia vymysleli reč ako prostriedok vzájomného porozumenia. Krásny koncept. Ale rovnako ako kopec iných krásnych konceptov, sa aj tento v ľudských rukách zvrhol a otočil proti nim. Vynechám teraz oblasť rôznych výkladov vypovedaného a to, ako sa ľudia vedia nejasnými vyjadreniami, polopravdami, respektíve zatajovaním a skrývaním vzájomne ešte viac dopliesť a zameriam sa len na jeden problém: prečo ľudia tak neradi mlčia?
Odchádzam z práce, vdychujem vzduch nepoznačený galeríjnou zatuchlinou a teším sa svojmu plánu. Dnes, po asi desiatich rokoch, konečne vstúpim tam, kam som napriek mojej túžbe ešte nevošla. Otváram dvere, okamžite sa zaobaľujem do rafinovanej vône kakaa a škorice. Sadám si k voľnému stolu s vysokou stoličkou z ohýbaného železa a začítam sa do ponuky, ktorá svojou dĺžkou pripomína telefónny zoznam (ten, čo ju zostavoval, asi holduje kombinatorike). Napokon volím mysticky znejúcu aztécku čokoládu so „záhadným korením" a ako čakám, započúvam sa do rozhovoru staršieho páru, ktorý rozoberá problematiku sna v sne a déja vu. Aké vhodné pre dnešné popoludnie.
Som mestské dieťa. Vo svojej rodnej veľkodedine žijem odmalička, rovnako ako aj moji rodičia. Moji nebohí aj žijúci starí rodičia tu prežili podstatnú časť svojich životov. Z toho dôvodu ma vždy fascinoval model Babičky, milej starenky so šatkou na hlave, ktorú chodia vnúčatá cez prázdniny navštevovať do jej chalúpky kdesi na lazoch.
Keď som bola malá, tešila som sa na dospelosť. Túžila som byť krásna, bez mliečnych zubov hnedých od nadmerného užívania liekov a oka prelepeného leukoplastom, ktoré slúžilo ako perfektná zámienka na posmešky detí. Chcela som sa vydať sa úžasného muža, ideálne princa a byť s ním minimálne taká šťastná ako otec s mamou (ktorí, ako som neskôr zistila, vôbec neboli šťastní). Chcela som sa po obede hrať a nie spať, vo všeobecnosti, chcela som si robiť vždy len to, čo ja chcem a nie to, čo mi nakážu rodičia, prípadne „sudky“ v škôlke. Dospelosť bola pre mňa pomyselným rajom, do ktorého je mi najbližších štrnásť rokov vstup prísne zakázaný a neprávom odopieraný.
Rada cestujem trolejbusmi. Tými prázdnymi, samozrejme. Ideálny čas je okolo ôsmej, deviatej, keď už všetci potenciálni spolucestujúci sú doma z práce, alebo sa pri poháriku či inak snažia zahodiť ju za hlavu. Vonku je pološero, chladný vánok vnikajúci dnu ma oslobodí od dennej páľavy. Sadnem si (čo najďalej od ľudských pozostatkov so skleneným pohľadom), zahľadím sa na to, čo by bol obzor, nebyť nekonečnej húštiny domov a nechám sa kolísať. Vnímam len pravidelné vibrácie motora, občas oživené nerovným terénom, sirénou oznamujúcou zatváranie dverí a hlasom najznámejšej bratislavskej tety, ktorá oznamuje, že nasleduje zastávka Karadžičova.
