S týmto fenoménom sa stretne každý človek najneskôr v pubertálnom veku. Dievča sa zrazu ocitne samé v spoločnosti chalana, ktorého už mesiace tajne zbožňuje a zrazu zistí, že nevie, čo má povedať. A cíti sa trápne. A o to ťažšie je vymyslieť nejakú „tému". Tupo naňho kuká a po chvíli uteká z miesta činu, celá červená a na pokraji plaču z toho ako si skazila príležitosť u „pána pravého".
Alebo ďalší bežný príklad: cestujete si v ...buse a zrazu uvidíte osobu nedostatočne neznámu na to, aby ste ju ignorovali, zato netušíte, o čom by ste sa tak s ňou chceli baviť. Ale nakoľko spoločenské pravidlá sú striktné a vy nechcete vyzerať ako ... (adekvátny výraz si sami dosaďte), tak prerušíte tok svojich myšlienok a vediete s ňou pre obe strany nezaujímavú zdvorilostnú konverzáciu, len aby nebolo trápne ticho. V mysli pritom počítate zástavky, ktoré vám ešte ostávajú a uvažujete, že dnes je ten správny deň na zdravšiu životosprávu a že by bolo fajn vystúpiť o jednu-dve zastávky skôr a zvyšok prejsť pešo.
Mám pocit, že ľudia už reč často neberú ako nástroj, ale ako cieľ. Namiesto výsady a daru sa z nej stáva povinnosť. Pokiaľ sú dvaja alebo viacerí ľudia spolu a nemajú zrovna na práci niečo, čo by im znemožňovalo rozhovor (obaja čítajú, píšu, spia, bozkávajú sa...), tak sa cítia veľmi divne, ak mlčia. Akoby ľudia mali „defaultne" nastavenú reč a nie mlčanie.
Veľakrát som v situácii, že v spoločnosti ľudí chcem mať chvíľku ticho, porozmýšľať nad niečím, upokojiť sa, rozvíjať idey... alebo mi jednoducho nenapadá nič zmysluplné, čo by som povedala a teda mlčím a vnímam to ako čosi prirodzené. Ale z druhej strany často vnímam strach z ticha a snahu (niekedy vcelku zúfalú) za každú cenu rozhovor držať pri živote, nech už je jeho kvalita akokoľvek chabá. Alebo sa ma pýtajú, či som smutná, urazená, nahnevaná... Akokoľvek, moje mlčanie je vnímané ako čosi neprirodzené, nežiaduce, extravagantné.
Nechcem tu odsudzovať reč a komunikáciu. Napriek tomu, čo som doteraz napísala, zastávam názor, že reč je vzácny dar, ľudia by mali spolu komunikovať, byť k sebe úprimní a podstatne otvorenejší ako sú. Ale reč by mali vnímať ako niečo, čo môžu, nie, čo musia. Nemali by ňou mrhať na banality a radšej si vzájomne od srdca povedať, čo cítia, vnímajú, z čoho majú radosť, alebo naopak strach. A v prípade, že by chceli mať chvíľku pokoj, tak si ho bez hanby a hnevu od druhých vyžiadať. A druhí by im ten pokoj mali dopriať, bez toho, aby sa cítili dotknuto.
Je možné, že moja predstava komunikácie je na dnešnú dobu utopická. Spoločenské zvyky sú už príliš etablované a meniť ich je ťažké. Ale prečo by sme mali byť otrokmi niečoho, čo niekedy dávno vymysleli ľudia plní strachu? Nie sme my tí, ktorí tvoria spoločenské normy?
