Izmir sa do boja o hostiteľa výstavy v roku 2020 zapojil v najskoršej fáze, ešte v roku 2011, a to po prehratej bitke o EXPO 2015, ktoré napokon získalo talianske Miláno. S novou témou „Cesty k lepšiemu svetu – Zdravie pre všetkých“ ani tento krát nezaujali porotu natoľko, ako víťazný Dubaj. Ten v Emirátoch prisľúbil v súvislosti s EXPO-m vytvoriť 277 000 nových pracovných pozícií.
Asi pred týždňom som si mala možnosť pozrieť výstavu EIBTM v Barcelone (European Incentive & Business Travel Meeting Exhibition). Keď som sa rozprávala s predstaviteľom Kongresového úradu v Izmire, ktorý zastupoval mesto vo veľkom červenom tureckom stánku, na otázku ako to vidí s kandidatúrou Izmiru, iba ukázal na dvojposchodový, hi-tech stánok Arabských emirátov: „Títo chlapci to majú vo vrecku, majú na to pekné zdroje.“
Izmir je prekrásne mesto a atmosférou – subjektívne - aj najpríjemnejšie v Turecku. Okrem 300 slnečných dní v roku, ho možno považovať aj za najvýchodnejšie mesto Západu a najzápadnejšie mesto Východu. História mesta siaha až 8 500 rokov do dávnych civilizácií, pridružujúc mestá ako Ephesus či Pergamon. Aj v tureckom kontexte vyčnieva z radu: dievčatá z Izmiru sú považované za najpôvabnejšie a obyvatelia za najotvorenejších. Hovorieva sa, že keď v dvadsiatych rokoch minulého storočia najdôležitejší muž tureckej histórie Mustafa Kemal Atatürk vydal podľa zásad sekularizmu a v snahe priblížiť sa Západu zákaz nosenia šatiek, ženy v Izmire odhodili šatky s radosťou ako prvé.
Svojim liberalizmom a sekulárnymi názormi ostáva Izmir a Izmirčania ostrovčekom v krajine. Vládna strana AKP tu zásadne získava vo voľbách omnoho menšiu podporu, ako kdekoľvek inde v štáte. A tento výsledok sa potom odráža aj v podpore mestu z vládnej strany. Je verejným tajomstvom, že Izmiru sa jej mnoho nedostáva. Počas letných protivládnych protestov boli obyvatelia jednými z najaktívnejších v celom Turecku. A najsilnejších ateistov, akých som kedy stretla, som tiež našla tu.
Do Izmiru chodievam pomerne často. Napriek svojej veľkosti je to na turecké pomery priam upokojujúce miesto. Nestretávajú ma tu túživé pohľady pofajčievajúcich mužov od čaju ani nikto z okna nevyhadzuje smetné vrecia na ulicu, ako to občas vidím v Istanbule. Aj Izmir má svoje šedé zákutia, no mesto je vzdušné a vonia teplým morom.
Sama som spolu s mnohými Turkami verila, že sa to Izmiru podarí. Že ukáže zvyšku krajiny a aj svetu, že byť odlišný nie je bremenom. Že ho neovplyvní pošramotená mienka o Turecku zo zahraničia. No nestalo sa. Náš úbohý Izmir. Ale dostane sa z toho, rýchlo, ako vlastne vždy.
