Pomerne veľa z nás sa nezaujíma o to, čo sa deje okolo. Sú na to zrejme dva dôvody – 1. frustrácia a sklamanie, strach, že aj keď sa budú o niečo snažiť tak sa to nepodarí; 2. je im to naozaj jedno a hľadia si len na svoj prospech.
Chcem sa s Vami podeliť o to, čo sa mi dnes prihodilo v autobuse. Už na zastávke som si všimla muža v stredných rokoch ako o niečom presviedčal jednu staršiu pani. Tá ho mala očividne plné zuby a keď sme nastúpili do autobusu, tak ten pán si sadol, sluchadlá od mp3 na ušiach a ešte čosi v autobuse rozprával o privatizácii, kritizoval kapitalizmus a pod.
Nedalo mi to, keďže sa niekedy do podobných debát rada zapájam a prišla som k nemu. Opýtala som sa ho, či má vedľa seba voľné miesto. Chvíľu na mňa pozeral ako na zjavenie a potom prikývol. Keďže ma predtým zaujala jeho vášnivá obhajoba toho, v čo veril, chcela som mu to povedať. Najprv ma nepočul tak som sa ho opýtala, či by si mohol vytiahnuť sluchadlá z uší.
Začali sme sa o tom celom rozprávať. Okrem toho, že nemal rád kapitalizmus spomínajúc Borisa Kollára a jeho ,,dedičov”, ktorí zdedia všetok jeho nakradnutý majetok, taktiež neopomenúc veľké finančné skupiny, ktoré okrádajú ľudí, sme sa bavili najmä o komunistoch. Pozorne som ho počúvala. Povedala som mu svoje stanovisko, že napriek tomu, že som to nezažila a že to neviem úplne posúdiť, tak moja rodina kvôli komunistom veľmi trpela. Bavili sme sa o pracovných táboroch a uránových baniach. Zastával názor, že aj teraz sa ťaží urán a pracujú tam ľudia, ale majú lepší ochranný odev. Môj názor je, že – ok možno vtedy nemali prístroje, aby zmerali množstvo uránu, ktoré na tých ľudí v uránových baniach kdesi na Sibíri pôsobilo, ale pochybujem, že sa išli pretrhnúť, aby im zabezpečili ochranný odev. Tento muž sa zubami-nechtami držal toho, že – áno, spravili chybu, mali im dať ochranné odevy, ale inak to bolo ok.
Vravím mu – zoberú Vám majetok a pošlú Vás pracovať kdesi na koniec sveta a to je akože v poriadku? V mysli som pri tom všetkom mala to, ako napr. trpela moja rodina a tisícky ďalších a tiež som mala v mysli jeden článok, ktorý som v lete čítala v istom ženskom magazíne. Tak som mu to niekoľko krát zopakovala – znásilňovali tam ženy a keď tie ženy otehotneli, tak im do maternice naliali vodku, aby potratili. Potratili v strašných bolestiach a padali z nich kusy mäsa – potratené deti. Tak to opisovala žena, ktorá tento pracovný tábor prežila a ja tomu verím. Povedal, že to sa tam nemalo diať atď, ale že inak keby mali ochranný odev, tak by to bolo ok. Povedala som mu, že to nemôže od seba oddeliť. Trpeli tam nevinní...
Žiaľ už som musela vystúpiť z autobusu. Vzájomne sme si poďakovali za diskusiu a rozlúčili sme sa. Teraz sa však dostávam k tomu, čo som chcela vyzdvihnúť najviac a podľa čoho sa aj volá tento blog. Jedna pani v autobuse mu začala tesne po našej diskusii nadávať, že všetkých otravuje, a že tá pani predtým zo zastávky musela odísť až na koniec autobusu, aby sa mu vyhla.
Nadávala mu, dokonca ho aj dosť vulgárne pomenovala. On sa bránil, že sme mali normálnu diskusiu, niekoľko krát zopakoval, že chodil na Ekonomickú univerzitu v Bratislave a že vie o čom hovorí. Ona sa však doňho stále navážala. Tak som si pomyslela a potichu som aj povedala, že niekomu záleží na tom čo sa deje okolo neho, niekomu nie.
Keď mu však stále vyčítala, že obťažoval cestujúcich, tak som mu od autobusových dverí povedala, že nech si ju nevšíma. Samozrejme, že do tej pani zrejme vošlo sto čertov a povedala mi, že patrím s ním do jedného vreca. Povedala som jej niečo v takomto zmysle: ,,Je mi jedno, čo si o mne myslíte. Ak sa nezaujímate o to, čo sa deje okolo vás a ako tu budú po nás žiť nasledujúce generácie, tak v poriadku. V pohode, už som si zvykla na slovenskú mentalitu.” Tá pani ostala ticho, tuším posmešne niečo zamrmlala o budúcej generácii a ja som potom z autobusu vystúpila...
Možno som bola príliš priama. A možno v tom, ako som jej to povedala chýbala láska. Lebo pravda sa má hovoriť s láskou. Avšak hnev na to, akí sú ľudia nevšímaví a nedostatok času spôsobil, že som to na ňu takto vybalila. Každopádne som potom nad tým celým uvažovala. Aké máme rozdielne životné skúsenosti a názory...
Konštruktívna diskusia je jedna vec a nadávanie druhým za to, že sa zaujímajú o to, čo sa deje – mysliac si, že keď budú poslušne mlčať, tak to tu na tejto zemi nejak prežijú - je druhá vec.
Keď nevieme brániť Slovensko a nechceme sa snažiť tu niečo zmeniť, tak prosím aspoň nenadávajme ľuďom, ktorí sa o to snažia. Sme len ľudia, robíme chyby a možno sa vždy nesnažíme pomôcť Slovensku a ľuďom okolo seba správne, ale aspoň sa snažíme a nesedíme so založenými rukami čakajúc, že to za nás niekto urobí.
Majme k sebe vzájomnú úctu a rešpekt, hľadajme čo nás spája a nie to, čo nás rozdeľuje, nezáviďme si navzájom maličkosti a neveďme medzi sebou žabomyšie vojny. Sú totiž dôležitejšie veci ako naše ego, pýcha a potreba mať posledné slovo.
Pokoj Vám!
