Pravá viera nám dáva pocit akejsi istoty, bezpečia. Nemusí to byť istota stabilná, pretože život je často ako hojdačka – raz sme hore a raz dole. Sú okolo nás ľudia, ktorí majú svoje náboženstvo teda majú určité vierovyznanie ale aj takí, ktorí sú bez vierovyznania.
Prevažná väčšina obyvateľstva na Slovensku sa hlási ku kresťanskej cirkvi. Z toho najviac zastupuje rímskokatolícka cirkev, omnoho menšia časť evanjelická a gréckokatolícka cirkev. Samozrejme, sú medzi nami aj občania bez vierovyznania alebo takí, pri ktorých vierovyznanie nie je zistené (http://www.slovakiasite.com/sk/nabozenstvo.php).
Osobne som mala párkrát pocit, že ma moja viera obmedzuje. Bolo to zväčša vtedy, keď som chcela za každú cenu niečo podľa seba. Nechcela som prijať iné riešenie, myslela som si, že som na správnej ceste a že len viera ma brzdí.
Som katolíčka. Snažím sa žiť podľa Desatora Božích prikázaní. Katolíčka som bola síce odjakživa, no nikdy som svoju vieru nebrala vážne. Pomodlila som sa, keď mi to vyhovovalo a absolútne som nerozmýšľala nad tým, že by som mala napr. nedeľu svätiť ako Boží deň, hovoriť vždy pravdu alebo nebyť sebecká. V tej chvíli som nevidela to, čo vidí Boh. Veľakrát s odstupom času vidím, ako som napokon urobila dobre, že som poslúchla Boží hlas.
Niekedy sa stane, že sa musíme obetovať, vybrať si tú náročnejšiu cestu, ísť ,,proti prúdu´´. Vďaka viere by sme sa mali cítiť možno viac naplnení, viera životu dáva zmysel. Vďaka katolíckej viere viem, že život na Zemi je len zlomkom Večnosti. Že po pozemskej púti ma čaká ďalšia forma života. Život, ktorému ľudský rozum neporozumie, pretože ho nedokáže vnímať a dokázať.
Niekto verí v seba. Myslím si, že veriť v seba by sme mali vždy, či už patríme do nejakej cirkvi alebo nie. Avšak uvedomiť si, že nie som stopercentný-/-á, je takisto dôležité. Pozrieť sa na svoje nedostatky s pokojom a pokorou je krokom vpred. I keď je to často ťažké, ba niekedy i nemožné.
Ku viere podľa môjho názoru patrí aj láska. Minule som niekde čítala, že poslúchať Božie prikázania ( i keď nám to niekedy ide ťažšie) by sme mali z lásky k Bohu. Pretože ich CHCEME poslúchať. Lebo ho milujeme...Niečo na tom určite je. Keď Božie prikázania poslúchame len preto, že musíme, tak sa ľahko môžeme cítiť frustrovaní a nespokojní.
Čo sa týka iných vier, tak napr. viera v dobro človeka môže prameniť z toho, že máme radi ľudí alebo ich chceme mať radi. A tak, napriek všetkým ľudským chybám, charakterovým defektom a pod. jednoducho v to ,,dobré´´ veríme.
Existuje, pravdaže, XY ďalších vierovyznaní, cirkevných odnoží či dokonca siekt. Som toho názoru, že viera oslobodzuje. Preto keď sa cítime nútení namiesto toho, aby sme boli podporení, niečo nie je v poriadku. Niekto napr. môže, v prípade katolíckeho vierovyznania pociťovať strach pred Bohom. Áno, bázeň pred Bohom je potrebná. Avšak osobne beriem Boha (Krista) aj ako priateľa, s ktorým vediem tiché dialógy alebo sa stíšim a snažím sa počuť, čo mi radí...
Záležitosť viery je zložitá problematika. Súvisí s psychikou človeka, zasahuje celé naše ,,ja´´. Preto by sme sa mali snažiť žiť v harmónii a v rovnováhe, zjednotení vo viere a v láske.
