V dnešnej modernej dobe, keď už je náš svet obklopený najmodernejšou technikou sa stávame bezduchými otrokmi doby. Fascinujúce vynálezy ako telefón, počítač, internet nám mali uľahčiť každodenný život a pomôcť hospodáriť s časom. Všetko má svoje klady a zápory. A rovnako je to aj v tomto. Prichádzame o živý kontakt s ľuďmi, ktorí sú nám blízki. Dnes stačí zodvihnúť telefón, napísať sms správu a sme v kontakte s našimi najbližšími alebo kamarátmi.
Strácame však to najdôležitejšie, a to je skutočné priateľstvo. To sa nezakladá na počte neprijatých hovorov alebo prečítaných správ. Ale na súčte úsmevov, ktoré si osobne odovzdáme. Známa veta, ktorá sa snaží ospravedlniť našu neschopnosť si nájsť čas na ľudí vraví: ,,Nezáleží ako si ďaleko alebo blízko, ale že ťa mám vo svojom srdci." Myslím si, že to znie trochu sebecky, pretože ňou sa len snažíme zakryť fakt, že náš čas je natoľko drahý, že aj cesta za kamarátom je pre nás akási strata. Pritom strácame len sami seba navzájom a svoju ľudskosť.
Prečo nám stačí krátka správa alebo minútový telefonát s človekom, ktorý je nám blízky? Asi si myslíme, že technika nám dopomáha budovať si vzťahy. Zabúdame na to, že tie budujú len spoločné okamihy. Možno sa cez telefón zasmejeme, poplačeme si, ale nevidíme sa navzájom v danej chvíli. Nevidíme našu mimiku, gestá, ktoré sú niekedy také veľavravné, že môžeme z nich vyčítať takmer všetko.
Preto nezabúdajme na to, že priateľ nám nepodá pomocnú ruku cez telefón, ale len osobne. A ak niekomu stačia na udržiavanie priateľstiev výdobytky doby, tak verte, že aj najinteligentnejšia technika môže zlyhať, pretože nemá to, čo má človek. Srdce a city.
