Patrick Süskind je ako autor známy svojimi hyperbolizujúcimi prózami, v ktorých je istá ľudská emócia či situácia transponovaná do obsesie, paranoje. V dráme Kontrabas sa stretávame s postavou kontrabasistu filharmónie, trpiaceho chorobnými predstavami o antropomorfnosti svojho hudobného inštrumentu, ktorý je údajne bezočivým voyerom aj pri protagonistových sexuálnych aférach! Próza Holub zase predstavuje typ monotónne žijúceho strážnika banky, posadnutého strachom z holuba, ktorý sa jedného dňa zjaví pred jeho dverami a spôsobí, že strážnik vystrašený, zavretý vo svojom byte, začne od základov snovať plány o svojom ďalšom živote, presvedčený, že kvôli strachu naháňajúcej prítomnosti holuba, príde neskoro do práce, vyhodia ho, bude si musieť obstarať lacnejší byt…Jednoducho, detail vyvolávajúci smršť fantazijných, za vlasy pritiahnutých konzekvencií.
Jean-Baptiste Grenouille je postavou porovnateľne čudáckou a premrštenou, ktorej predstavy a vnútorný svet široko presahujú reálne dianie. Süskind protagonistu vsadil do prostredia historického Paríža 18. storočia, zmietaného vlnou osvietenských myšlienok, ale nielen tým! Na svoje si prídu isto všetci, po naturalistických obrazoch bažiaci, pretože Grenouille mal tú „česť“ narodiť sa na najhumusáckejšom mieste Paríža – na rybom trhu, za tých najotrasnejších podmienok. Jeho matka je emocionálne narušená osobnosť s otupenou vnímavosťou, čo majú na svedomí údajne bolesti života. So zručnosťou mäsiarky odfaklí nožom pupočnú šnúru svojho syna… V každom prípade, vieme o nej len to, že má za sebou už peknú kôpku pôrodov ako slobodná matka, pôrodov však nevydarených a zbytočných, pripomínajúcich skôr zbavenie sa odpadkov, pretože každé dieťa zahynie. Čiže medzi plodom a matkou nejestvuje žiadna citová väzba. To uvádzam kvôli tomu, lebo mnohí literárni kritici akoby túto skutočnosť ignorovali a všetko zlo pripisovali na vrub dieťaťa. No neviem, asi je sociálna determinácia len zanedbateľným detailom… Podľa mňa, netreba zabúdať, že Grenouille povstal z matky so značne zredukovanou schopnosťou emocionality a s vnútrom pustým ako šíro-šíra Sahara. Preto sa netreba čudovať a rozhorčovať nad chladnokrvnosťou Grenouilla…
Grenouille sa stáva sirotou, pretože po jeho matke zostane len večný obraz zotrvačne sa kotúľajúcej hlavy po námestí de Greve potom, ako ju obvinia z vrážd detí…Prechádza z rúk do rúk, od jednej dojky k druhej. U nikoho sa dlho neohreje, lebo zmes jeho osobnosti, nachádzajúcej sa ešte v zárodku, vyvoláva u každého zhnusenie, odpor, strach, snahu dištancovať sa, ba ufujazdiť na míle od tohto „kliešťa“. Pripisujú mu diabolský pôvod kvôli zvláštnej, ohurujúcej, od celého ľudstva ho diferencujúcej vlastnosti: absencii prirodzenej ľudskej vône. (Podobný motív nájdeme u iného nemeckého autora Chamissa, kde postave chýba tieň a veľmi kvôli tomu trpí. Dosť paralelný príbeh, mimochodom…)
Preto je nakoniec zverený do „opatery“ kožiara, ktorý ho drasticky využíva na tie najhoršie kožiarske práce. Grenouille sa však vyznačuje donebasiahajúcou rezistenciou, prejavujúcou sa aj v tom, že ako jediné dieťa svojej matky prežil. V dôsledku toho dokáže prežívať aj v podradných, neľudských podmienkach. Okrem toho, že Grenouillovi chýba tento nevyhnutný ľudský atribút, má aj inú poruchu, a to absolútnu znecitlivenosť. Z tejto atrofie vnímania sa vymykajú geniálne oktalfické (čuchové) schopnosti. Grenouille má patologickú vášeň pre vône každého druhu. Možno si poviete, veď takou obeťou vôní je predsa každý metrosexuál. Ale zase, viete si predstaviť takého metrosexuála ako sa od vzrušenia trasie nalepený na skrini z orechového dreva a snaží sa dychtivo inhalovať jeho vôňu…? Obraz Grenouilla fetujúceho drevo, môže byť, domnievam sa, odkazom na jeho atavistickú citovú otupenosť, čo, napr. u mňa, vôbec nevyvoláva nejaké opovrhnutie, skôr asociuje bolestný hlas Beth Gibbons „Its only you, who can turn my wooden heart…“ Chcem tým povedať, že kto číta pozorne, nezaujme voči Grenouillovi len zavrhujúci postoj, ale v istých momentoch skôr k nemu pocíti súcit…
„Vpíjel do sebe tuto vůni, utápěl se v ní, impregnoval se jí až do posledního póru, stával se sám dřevem jako dřevená loutka, jako Pinocchio ležel na hranici, jako by byl mrtev, až po dlouhé době, možná teprve po pulhodine ze sebe vypravil slovo „dřevo“. Jako by naplněn dřívím až po uši, jako by mu dřívi sahalo až ke krku, jako by měl přeplněné břicho, jícen a nos dřívím, tak ze sebe přímo vyvrhl to slovo.“
Ale posvieťme si ešte na Grenouillove, vôňou sa trepotajúce nozdry. Tento malý pohlcovač pachu ju dokáže zároveň analyzovať na najmenšie jadierka. Vôňa tu nemá len podobu esencie, chytajúcej do pasce naše zmysly, ale predstavuje istú formu spirituality, ktorá mu umožňuje vyhupnúť sa nad animálny, uponáhľaný ľudský svet. Absorbcia vôní sa stáva takmer identickou s mystickým stavom splývania s Bohom. Tu sa skýta teda jedna z možných interpretácii parfému, a to parfém ako nositeľ extatického, omamného stavu, v ktorom človek nachvíľu pochová svoju identitu, ale aj ubíjajúce prostredie života. Stav absolútneho zjemnenia, odpútania sa ducha.
Grenouille na mňa pôsobí ako umelec svojho druhu, ktorý si prostredníctvom vôní snaži vytvárať vlastné svety. Jeho schopnosti mu umožňujú konštruovať alternatívne voňavé stavby, zďaleka presahujúce prízemné stavebné základy ľudských obydlí.
„Vypadalo to, jako by vlastnil obrovský slovník pachu, který si sám osvojil a který ho zmocňoval k tomu, aby vytvářel podle své libosti jakékoli množství nových sad pachu…“
Takúto interpretáciu živí aj Grenouillova očarenosť vôňou mora, ktorá ešte viacej evokuje úsilie tohto „zmoka“ odplávať preč z jemu cudziemu prostredia, zaveslovať si to smerom k ústiu smrti a nekonečnej blaženosti.
„A později, když se z vyprávění dověděl, jak je moře velké a že se po něm dá po celé dny plout na lodích, aniž by člověk viděl zemi, tu mu nebylo nic milejší než představa, že sedí na takové lodi, vysoko nad palubou v lodním koši na nejpřednějším stěžni a vznáší se nekonečnou vůní moře, která vlastně není vůbec žádná vůně, žádný pach, nýbrž dech, vydechování, konec všech vůní, a že se rozkoší rozpouští v tomto dechu.“
Je tu však ale jeden háčik. V jeho tvorivých snahách absentuje estetický princíp, kompas, ktorý by dokázal rozlišovať povahu vône. Jeho kombinatorika vôní nie je ešte vyhranená pravidlami, vládne v nej neusporiadanosť. Pripomína to istú slovenskú celebritu oplývajúcu kvantom módnych noviniek, neschopnej ale tieto kusy šatstva doladiť s vkusom, s citom pre krásu.
Ale príde deň, keď sa zjaví vyšší princíp, návestidlo ukazujúce, kde je sever a kde juh. Grenouillovi, samozrejme, časom, dúfajme, aj našej monštróznej celebrite. Tento vyšší princíp sa ukrýva v zamši a pampilách jednej zelenookej ryšavej „veveričky“. Grenouille ju načape v plnej kráse pri sčapnutých mirabelkách. Ale keďže za umenie sa musí platiť životom, zaplatí aj veverička a Grenouille si odnáša jej vydestilovanú vôňu. Čo môže vyludzovať táto osudová vôňa, opýtali by ste sa. Niečo, o čoho existencii Grenouille nesníval ani v najtajnejších snoch: prudkú nádhernú jednotu protikladov (alebo chladnú nevinnosť, ak chcete), spojenie mlieka a hodvábu! Podľa mňa, tu sa k nám plížia ďalšie interpretácie parfému. A to parfém ako istá umelecká metóda, ako jasná cesta vo svete možností, ako moment zorientovania.
„Chtěl vtisknout apoteotický parfém jako pečetidlem do temné změti své černé duše, co nejpřesněji jej probádat a v budoucnosti uvažovat, žít a čichat už jenom podle vnitřních struktur této kouzelné formule.“
Süskind prihral Grenouillovi dôležitého spoločníka, kedysi slávneho, neskôr zabudnutého parfuméra Baldiniho. Tento je skôr konzervatívne modulovanou bytosťou, nehanebným plagiátorom vôní, odporcom progresívnych snáh osvietenskými ideami namoknutej spoločnosti, pre ktorého začne Grenouille pracovať. Vďaka nemu začne prosperovať už prachom zapadnutá parfuméria, ktorej invencia už dávno povedala bye-bye. Obaja sú spokojní, ale pokoj sa obyčajne pohybuje na nôžkach z krehkého porcelánu…
Tu sa Grenoille vyprofiluje ako umelec posadnutý túžbou po dokonalosti. Chce dosiahnuť nemožné, a to vydestilovať vôňu skla, mosadze či kameňa. Dostupné patenty mu to však neumožnia, a tak Grenouille upadne do chorobnej depresie. Vylieči ho len nádej, že v meste slávnych parfumérov sa svojmu remeslu doučí. Predtým ale absolvuje alegorickú púť na horu. Nájde miesto, kde zažíva nepoznané šťastie, miesto plné šedivosti, svitu mesiaca, ale hlavne, bez neznesiteľných ľudí! Prežije tu plných sedem rokov v stave hostilného opojenia. Čo také može napokon zapôsobiť na malú černú ropušku, že opustí tento ideálny „brlôžtek“…?
Už stesa niekedy dusili? Nemyslím plynom alebo čpavkom, skôr vlastnými stavmi, sebou samými. Lebo ničím smrdiaci Grenouille sa začne dusiť hmlou, ktorej vôňu však nedokáže pocítiť. Je asi jasné, že ide len o akúsi metaforu neschopnosti postihnúť svoju vlastnú identitu. U Grenouilla je to, podľa mňa, podmienené aj spomínanou vykorenenosťou, tým, že jediným pevným bodom jeho života bol efemérrny svet vôní. Budoval si svet mimo seba, akúsi náhradu svojho smaltovaného vnútra. Každý človek potrebuje aspoň ako-tak poznať kontúry samého seba, aspoň sčasti sa sebadefinovať. U Grenouilla sú stavy takéhoto molestného tápania vykulminované.
„Byl k smrti vyděsen, třásl se po celém těle čirým strachem ze smrti. Kdyby byl výkřik neroztrhl mlhu, byl by se sám v sobě utopil – příšerná smrt.“
Toto miesto považujem za jeden zo zlomových bodov románu. Tu si Grenouille uvedomí zhubnosť svojho mizantropizmu, iluzórnosť svojich solipsistických stavov a naviazanosť na ľudí.
„Přece jen bylo dobře, že ještě existuje vnější svět, i kdyby měl být jen pohým útočištěm. Nelze ani domyslet tu hrůzu, kdyby u východu z tunelu nebyl našel žádný svět! Žádné světlo, žádný zápach, vůbec nic – už jenom tu příšernou mlhu, uvnitř, zevně, všude..“
Úsmevne pôsobí skarikovaná postava markíza Taillada-Espinassa. Je paródiu na nové typy vedcov-samozvancov, s ktorými akoby sa v osvietenskom Francúzsku vrece roztrhlo, ktorí nemajú ambíciu vedou posunúť ľudstvo vpred, skôr je pre nich prostriedkom ako sa stať stredobodom pozornosti, cieľom aplausu más, utopencom oslavných mexických vĺn. Ďalší, ktorý by chcel Grenouilla využiť – demonštrovať na ňom svoju smiešnu teóriu letálnihu fluida, podľa ktorej sa život môže rozvíjať len v istej vzadialenosti od Zeme, to je dôvodom, prečo ľudia rastú…No, ešteže som sa nenarodila ako užovka, uff.
Počas pobytu u tohto omniscientného magalomana sa mu podarí jedna zásadná vec – napodobniť ľudský pach. Ingrediencie tvoriace tento parfém nie sú veľmi lahodné a lichotivé, za všetko treba spomenúť čerstvý kočičinec, zatuchnutú rybu, zhnité vajce. Prosto, ten najčírejší koncentrát hniloby, plesne, potu a fekálií. Je viac ako podozrivé, že až po aplikácii tejto nevábnej esencie získava Grenouille pocit, že je spoločnosťou akceptovaný, niekam zaraditeľný, odfajfknutý ako prípustný element ľudského aglomerátu. Pripomína to augustianské nazeranie na ľudí ako nádoby plné hnoja, črepín, hnisu, ktoré môže vyjadrovať číry hnus zo spoločenskej šablóny. Zároveň to môže byť iróniou na všeobecnú ľudskú spokojnosť a sebavedomie, ktoré však stoja obyčajne na veľmi vrtkých základoch. A do tretice prosté konštatovanie fatálnej hriešnosti ľudského pokolenia.
Parfém sa mi tu ďalej javí ako prostriedok na vytvorenie ilúzie kontúrovateľnej osobnosti so stabilným, vypovedateľným charakterom. Čiže naplnenia faktu existencie, vákua bytia. Grenouille, naozaj, akoby mal miesto duše vákuum, jamu levovu, až pri kamufláži jej jestvovania pociťuje isté zadosťučinenie. Dá sa to vnímať, hádam, aj ako odkaz na existencionalistické bytie predchádza esenciu. Čiže tragické rozhodovanie sa, čím budem, keď už raz som. Výrobu parfému teda možno prirovnať k vytváraniu osobnosti. „S touto vůní se mohl klidně odebrat mezi lidi. Parfém byl dost silný, aby olfaktoricky zdůvodnil existenci osoby, a zároveň tak diskrétní, že nikoho neobtěžoval. Grenouille tímto parfémem vlastně pachově neexistoval, a přesto byl ve své jsoucnosti co nejskromněji ospravedlněn – dvojaký stav, který mu přicházel vhod jak v domě Arnulfiových, tak i při příležitostných pochuzkách do města.“
Citový deficit však dovedie Grenouilla k tomu, že by mu nestačila len úcta a láska k druhému človeku, ale vyklíči v ňom znásobená túžba po priazni a obdive. Tak, ako počas pôrodu nebol vnímaný nikým, matkou len veľmi matne, tak zatúži po momente, kedy by celý svet zameral svoj zrak len naňho a on sa v ňom rozplynul. Tak, ako bol predtým nikým, teraz zatúži stať sa bohom.V meste Grasse sa rozhodne vytvoriť parfém parfémov. Jeho základnou zložkou by mali byť ľudia, inšpirujúci lásku. Veď, kto by netúžil v druhých vzbudzovať očarenie? Začne zhromažďovať zložky do svojho celoživotného projektu. Zabíja najkrajšie ženy a z ich tiel „tukovou“ metódou získava výťažky vôní. Zisk najveľkolepejšej vône, ktorá uňho spôsobila smrteľné zaľúbenie sa, si necháva na záver.
Po jeho dochytení a snahe vykonať rozsudok smrti sa stane čosi škandalózne. Grenouille, nasiaknutý svojím najvzácnejším a vysnívaným parfémom, zmanipuluje davy, ktoré prišli na jednu zo svojich bežných zábaviek (v tej dobe známe krátenie si času pozorovaním popráv..), a v momente zmení ich nenávisťou a odsúdením najedené vnútra na suché byliny túžiace po vlahe a rôznych šťavách. V okolí popraviska sa strhnú orgie, love parade.
„On, Jean-Baptiste Grenouille, narozený bez pachu na nejsmradlavejším místě světa, pocházející z odpadu, kalu a hniloby, vyrostlý bez lásky, žijíci bez teplé lidské duše jedině ze zarputilosti a ze síly hnusu, malý, hrbatý, kulhavý, ošklivý tvor, jemuž se každý vyhýbal, obluda uvnitř stejně jako zevně – dosáhl toho, že si ho oblíbil celý svět. Co pravím oblíbil! Miloval! Uctíval! Zbožňoval! Dokázal prométheovský čin: božskou jiskru, která jiným lidem z ničeho nic spadne do kolébky a která byla jemu jedinému odepřena, si vyvzdoroval nekonečnou rafinovaností. Ba mnohem víc! Vykřesal si ji velice svérázně sám ve svém nitru. Byl mnohem větší než Prométheus.“
Mnohí vidia v tomto obraze alúziu na Hitlerovu schopnosť manipulovať masy. Človeka postihnutého komplexom, prerasteným do posadnutosti, ktorý ju dokáže ako liek vpichovať pod kožu ľudí so silným absorbčným echom. Bolo by, samozrejme, hlúpe a neodpustiteľné obhajovať takého človeka, veď rapídna väčšina ľudí trpí a môže si sťažovať na ťažké detsvo a nedostatok lásky. Ak už, skôr by som to chápala ako výzvu, povzbudenie dokázať plávať v takejto citovej deprivácii obohnanej ostrými skalami a nesťahovať do nej aj nevinných ľudí z brehov. Nechcem tu ale riešiť otázky viny či neviny. Okrem toho, tie vraždy tiež asi netreba chápať až tak doslova, skôr majú byť, podľa mňa, vyjadrením istej miery, intenzity snaženia v behu za cieľom. Aby sa obhájil širší kontext diela, ako len mocensko-politický, nedá mi nepripomenúť, že Grenouille si, napr. od Hitlera, uvedomuje, že žiadne uplatnenie moci mu neumožní odhaliť svoju tvár, resp. vyriešiť osobnostný problém. V „hypnotizovaní“ davu nenachádza vykúpenie.
„Strašlivé, dusivé mlhy stoupaly dále z močálu jeho duše, zatímco kolem něho lid sténal v orgiastickém a orgastickém nadšení.“
V tejto záplave adorácie si Grenouille uvedomí jej klam. Zistí, že jeho citová neokresanosť a nenávisťou zývajúca duša mu nedovoľuje chápať a produkovať lásku. A kto by mal odvahu povedať človeku: „Jediné, čím ťa môžem zasypať, je nenávisť.“ a čakať za to lásku?
„Jednou v životě si přál být takový jako jiní lidé a zbavit se svého nitra: tak jako oni své lásky a svého pitomého uctívání, tak zase on své nenávisti. Přál jsi jednou, jen jedenkrát být brán na vědomí ve své skutečné existenci a obdržet od nějakého jiného člověka odpověď na svůj jediný opravdový cit, na nenávist.“
Pre mňa nie je Grenouille diablom, je to človek, ktorý nenašiel to, po čom túžil. Je mu jasné, že jediný spôsob, ako si môže získať priazeň ľudí, je prispôsobiť sa im, byť takým, akým by ho chceli mať oni. Bez parfému by bol vždy obchádzaný, nepovšimnutý, vnímaný ako nežiaduci. Zároveň si uvedomuje, že parfém nie je jeho výťažkom. To sa mu prieči. Celý román je hlavne o stroskotaní snáh o spoznanie svojej identity a následnej nemožnosti dosiahnuť slastné zjednotenie s druhým človekom. O strachu, že sa človek stratí sám v sebe. Preto si volí zánik.
„Jen jediné tato moc nedokáže: nedokáže způsobit, aby sám sobě voněl. A i kdyby se mohl světu tím parfémem jevit jako Buh – když sám sebe nemuže cítit, a proto nikdy nebude vědět, kdo je, tak na to kašle, na svět, na sebe samého, na svůj parfém.
Grenouille končí v tráviacom ústrojenstve pobláznených ľudí, ktorí v ňom vidia anjela. Osobne pociťujem väčší odpor pri tejto vražde. Grenouillove vraždy boli umeleckým činom. Boli to vraždy v mene umenia, v mene túžby prijatia, prepojenia s človekom. Nie vraždy z vášne. Vražda kanibalov bola pudová a dravá, bez koncepcie.
Včera som si parfémom polievala šál a v opojení vyzatvorkúvala realitu. Dnes si miešam tinktúru sympatie a príjemna, aby ste ma medzi seba prijali, aj keď sem nepatrím. A zajtra? Zajtra sa zase pohnem a poberiem sa hľadať svoj pevný bod voňajúci mliekom a hodvábom.
