“Keby som dostala na úvod lepšie karty, tak by som vyhrala.”
“Keby som tam bol ja, tak by som im ukázal.”
“Ja to aj tak nedám, on má šťastie, talent, ja na toto nemám.”
Je tak príjemne jednoduché si povedať, že za čokoľvek, čo nefunguje, čo sa mi nedarí, môže náhoda, vyššia moc.
Už vieme, že akákoľvek hra je systém, ktorý sa správa podľa svojich pravidiel. Aj keď na úvod tieto pravidlá nepoznáme, predpokladáme, že je možné hru vyhrať. A ak možno nevyhráme, tak si ju aspoň môžeme užiť, zabaviť sa, príjemne sa potrápiť.
Čo keby sme takéto nastavenie vedeli premietnuť aj do iných aspektov nášho života? Aký by to urobilo rozdiel? Ísť do všetkého, čo robíme, čo skúšame, s nastavením “toto sa dá”.
Nejasné začiatky
Je koniec mája 2007. Sedím na drevenom stole v priestore starej Cvernovky. Rozprávame sa. V hlave mám milión otáznikov. Dohodli sme sa s chalanmi, s ktorými zvažujeme založiť spoločne firmu, že potrebujeme priestor, kde budeme sedieť.
Kamaráti majú v Cvernovke dve miestnosti. Jednu využívajú oni, jednu by nám vedeli prenajať. Nie je veľká, ale sme len štyria plus zopár ľudí na začiatok, takže sa tam luxusne zmestíme.
Nie je v nej zatiaľ nič. Musíme vyriešiť stoly, stoličky, počítače. Budeme ale potrebovať peniaze. Založenie firmy nás bude niečo stáť, aj kamoši od nás chcú 15.000 korún mesačne. Nejaké peniaze máme našetrené, skúsime v najhoršom nejaký komerčný úver.
Počítam v hlave. Aj nájom so Šimonom musíme zaplatiť. Motýle v žalúdku. Toto je prvý moment, kedy si uvedomujem všetky riziká, obmedzenia, elementy náhody.
Náš podnikateľský počin sa vôbec nemusí podariť, môžeme z neho vyjsť aj s “holým zadkom”. A okrem toho prísť aj o kamarátov.
Dnes? 300 eur mesačne je pre naše podnikanie zanedbateľný náklad. Súčasné výzvy, obmedzenia či riziká už majú iné mená. Naďalej však v našich podnikateľských, či neziskových kontextoch pretrvávajú. Tak ako na začiatku, ani dnes nemáme istotu, či príde úspech.
Naše nastavenie sa však nezmenilo. Dá sa to, nejako to zvládneme, táto hra sá dá vyhrať.. Hra je totiž systém, ktorý sa dá vyhrať. Dá sa takto nastaviť aj na život?
Dnes rozoberiem zopár zaujímavých prvkov, ktoré hry majú a sú podobné životu. Každý si môže za ne dosadiť svoje neznáme. ;)
Bariéry
Urobím krok do neznáma a neviem, kam ma zavedie. Nemusím mať nevyhnutne cieľ, ale viem, cítim, že tento krok potrebujem spraviť. Vidím pred sebou viaceré obštrukcie, ale nevidím jasne, k čomu pozitívnemu smerujem.
Dizajnéri hier s prvkom obštrukcií, reštrikcií, či bariér radi pracujú - mnohé herné systémy ich obsahujú. Jednoduchým príkladom môže byť futbal - hra, kde nemôžem používať ruky. Koľko momentov frustrácie zažíva začínajúci (a možno aj profesionálny) hráč, keď sa snaží dostať loptu do súperovej bránky a môže do nej iba kopnúť? Bariéry sú dizajnované ako súčasť plánu, ako frustrácia, ktorú hráč musí prekonávať a mnohokrát je priamo zdrojom najväčšej zábavy.
Na druhej hodine v projekte V hľadáčiku, sme chceli, aby deti nespolupracovali s tými, s ktorymi zvyknú. Potrebovali sme element náhody, tak sme im dali úlohu zoradiť sa podľa mesiaca, v ktorom sa narodili. Avšak, aby sa dorozumeli, nesmeli použiť reč, iba ruky a nohy.
Po úvodných rozpakoch, frustrácii a zdanlivom chaose, sa miestnosť “roztancovala”. Aktéri hry do seba priateľsky štuchali, na prstoch si signalizovali mesiace, dni narodenia. Niekto sa smial, niekto usmieval, všetci sa snažili dostať k želanému stavu, byť zoradení správne aj napriek komunikačnej bariére.
V jednom bode sme s mojou biznis partnerkou bilancovali. Mali sme spoločnú firmu, robili sme webové riešenia pre klientov. Tvoriť akýkoľvek web bola vždy krkolomná jazda. Ani jedna z nás nebola programátorka či dizajnérka. Keďže sme tieto práve museli outsource-ovať, výrazne nám to zvyšovalo náklady. Náš biznis tvoril viac nákladov, ako výnosov. Hľadali sme udržateľné riešenie. Vtedy sme objavili platformu wordpress. Po rozpačitom úvode sa pred nami zrazu otvoril nový vesmír možností. Napriek vlastným obmedzeniam som sa po nociach učila pracovať s administrátorským rozhraním tohto systému, hľadala som ľúbivé témy či funkcionality, vďaka ktorým som vedela za pár dní vytvoriť jednoduchý web.
Bariéry môžu pôsobiť odstrašujúco. Ide však o rámec, s ktorým počítame a kde vieme nájsť riešenie. Ako futbalista, ktorý nemôže použiť ruky. Ako dieťa, ktoré nesmie použiť reč na komunikáciu. Alebo ako žena z webového biznisu, ktorá nevie programovať, či dizajnovať a potrebuje vytvoriť funkčný web. Berme frustráciu z obmedzení ako motor, ktorý nám dodáva energiu vytvoriť unikátne riešenie.
Riziko alebo náhoda
Potreba kontroly je jeden z dôležitých parametrov pre pocit “flow”. Dosiahnuť pocit absolútnej kontroly nad všetkým okolo seba vnímam ako blízky k nemožnému. Herné systémy pracujú s prvkami rizikovosti, či náhodnosti ako kuchári s korením. Pocit, že môžem prísť o všetko, čo mám, vie byť zdrojom veľkej frustrácie, ale i správnej dávky adrenalínu.
Prečo dizajnéri zámerne vytvárajú skúsenosť pre hráčov, kde môžu prísť o všetko, čo majú? Tento dizajnérsky prvok nájdeme menej v hrách pre príležitostného hráča, ktorý primárne hráva na mobilnom telefóne. Viac ho nájdeme v hrách dizajnovaných pre “hard-core” hráčov.
Môj najstarší syn je veľký hráč. Rád hráva práve hry, ktoré sú dizajnované s vyššou mierou rizika, či náhody. Volá ich “rejdžové hry” (z angl. Rage - zúrenie, zúrivosť). Zažíva pri nich vysokú úroveň frustrácie, hnevu, ale zároveň silnú motiváciu prekonať prekážky.
V jednej z mojich obľúbených hier, Civilizácii, ma môže stáť stretnutie s inou civilizáciou mier v tej mojej, alebo môže prísť prírodná katastrofa, ktorá zničí všetko, čo som vytvorila. Nie je taký aj život? Často aj veľké vynaložené úsilie môže nadobro zmiznúť jednou nepredvídateľnou situáciou.
Už niekoľko rokov robím jeden z úvodných workshopov pre čerstvo vyskladané tímy pre vzdelávací program Butterfly Effect. Cieľom je spoznať sa navzájom cez tímovú aktivitu, kde dynamika skupiny závisí od jednotlivých typov osobností a schopnosti spolupracovať a zároveň sa zabaviť.
V tomto workshope je úlohou postaviť identickú legovú postavičku, ako mám ja. Ale nie je to také jednoduché, ako sa zdá. Obmedzením je, že majú limitovaný čas na prípravu, nemôžu sa postavičky chytiť, nemôžu ju obkresliť, či odfotiť. Vždy iba jeden z tímu môže prísť k mojej postavičke, pozrieť si ju a spoliehajúc sa na svoju pamäť odovzdať informáciu tímu.
Podobne ako s deťmi, ktoré sa spolu nesmú rozprávať, aj pri dospelých v tejto úlohe je na úvod chaos, otázky. Postupne však dochádzajú na ideálny proces, na koordinačný mechanizmus, spoločnú terminológiu. Okrem všetkých týchto známych je v cvičení aj element náhody - dve kocky, pri ktorých nemajú účastníci ako zistiť, ako sú postavené. Šanca, že ich postavia na svojom panáčikovi správne je 50 na 50. Sú tímy, ktoré prehrali, aj keď boli prvé, lebo mali nesprávne umiestnené tieto dve kocky. To vie naštvať! Napriek tomu, je feedback na cvičenie vždy dobrý.
Keď sa vrátim k začiatkom nášho podnikateľského príbehu, vynára sa mi jeden krásny príklad, kde sme zažili negatívnu aj pozitívnu náhodu. Keď sme vďaka peniazom z prvej investície vytvorili našu prvú online hru, nevedeli sme presne, ako ju dostať na trh. Potrebovali sme pomoc, ideálne veľkého a skúseného hráča na trhu. Našli sme jednu nemeckú firmu.
Po dlhých vyjednávaniach prišiel moment podpisu zmluvy. Pre nás bolo úspešné vydanie tejto hry bytostne dôležité. V tom čase sme vydali iné dve hry na inej platforme - Nintendo DS, ale tam sme sa trápili spolu s Nintendom, ktorému dochádzal v tom čase dych. Čo ale čert nechcel, naša online hra bola veľmi podobná inej hre, ktorú už náš nemecký partner vydával na trh. V tejto situácii nemohol vydať dva rovnaké tituly, pre rovnakú cieľovú skupinu. To mu nedávalo biznisový zmysel. Tak našu čerstvo dopečenú hru pekne položil na poličku a rozhodol sa čakať na “správny moment”. To sme samozrejme nevedeli.
Týždne, mesiace nás naťahoval. Naše limitované finančné prostriedky sa míňali, obavy rástli. S týmto sme nepočítali. Mohlo nás to úplne zložiť. Zároveň sme však v našej podnikateľskej naivite našťastie podpísali iba ročnú zmluvu. Po roku práva na vydanie našej hry prešli naspäť k nám. Medzičasom sme boli múdrejší, trh sa zmenil. Už sme mali k dispozícii platformu, prostredníctvom ktorej sme si mohli hru vydať sami a robiť si vlastný marketing a predaj. Náhoda, s ktorou sme rok dozadu vôbec nepočítali. Nepočítali, ale už z našej samotnej povahy, sme ju prirodzene hľadali, aby sme túto prekážku prekonali.
Priama a nepriama akcia
Hráč pri hraní vykonáva rôzne akcie, ktoré nejakým spôsobom ovplyvňujú dianie. Tieto akcie môže vykonávať priamou interakciou s objektom v hre - interakciu s tlačidlom, s inou postavou, použitím nejakého prvku a to vyvolá želanú akciu. Na druhú stranu, nepriame akcie sú také, ktoré sa dejú bez priameho kontaktu alebo interakcie hráča s nejakým objektom v hre.
Využívanie priamych a nepriamych prvkov interakcie tvorí celkovú dynamiku akcie v hre, pocit kontroly nad obsahom, alebo jeho absenciu. Dizajnéri využívajú tieto nástroje na vyprodukovanie zaujímavých zážitkov pre hráča. Čím pevnejší je scenár toho, čo hráč v danom momente môže robiť, tým vyššiu mieru kontroly má, ale zároveň má akoby menšiu mieru slobody.
Ako to môže vyzerať v bežnom živote?
Napríklad neziskovú platformu Slovak Global Network sme vytvárali systém webinárov na budovanie povedomia o projekte. Cieľom je prepájať, zviditeľnovať a tvoriť príležitosti pre mobilizáciu angažovaných jednotlivcov a organizácií z rôznych lokalít a expertíz.
Webináre mali byť priestorom pre prierezový dialóg o rôznorodých nadčasových témach. Keď sme tvorili štruktúru webináru, veľmi málo priestoru ostávalo na nepriame, exploratívne akcie. Pre diskutujúcich aj pre divákov sme vytvorili zážitok s jasnými momentami pre interakciu - cez sli.do kládli otázky pre každého hosťa na odpoveď.
V prípade vzdelávacieho systému, ktorý sme dizajnovali pre rôzne expertízy pracujúce na vývoji hier, sme systém nastavili tak, aby bol čo najviac zameraný na konkrétneho človeka. Bola pre nás dôležitá schopnosť autonómne určovať, v čom a kedy sa chce posúvať ďalej. Priamo môže sledovať požiadavky, vyberať si zo vzdelávacích možností, zvyšovať svoju expertízu a level.
Raz ročne však máme v systéme zakomponovaný prvok zmeny.
Vytvorili sme ho, pretože trh, na ktorom pôsobíme, sa neustále dynamicky mení. To prirodzene znamená, že čokoľvek dnes nastavíme, môže byť o rok trochu inak a o päť rokov dramaticky inak. Keď prichádza požiadavka na zmenu (lebo prechádzame z 2D hier na 3D hry, alebo z vlastného herného engine na Unity, alebo ideme zo špecializácie v konkrétnej téme ako napríklad nábor, vzdelávanie, na biznis konzultanta v témach okolo práce s ľuďmi), zakomponujeme túto novú situáciu do systému ako novú požiadavku na človeka, ktorý si v tejto téme buduje expertízu.
Pre tohto človeka to potom znamená, že nie vlastnou akciou, ale nepriamou akciou systému, sa zmenila dynamika a očakávania a môže použitím priamych nástrojov reagovať - zvyšovať si expertízu cez nové typy školení, či praktických stáží.
Nastavenie na víťazstvo
Štvrtým prvkom, na ktorý by som chcela upriamiť pozornosť, je práve nastavenie hráča na to, že hra sa dá vyhrať. Ide o vedomie, že keď prekonám akékoľvek prekážky, riziká, neistoty, interagujem priamo, či nepriamo s rôznymi objektami, viem, že môžem zažiť pocit úspechu.
V hráčskej terminológii existuje dokonca pojem “epic win”, alebo epické vítazstvo. Je to moment, keď máme pocit absolútneho, vybojovaného víťazstva, napriek všetkým okolnostiam. To, že viem, že môžem zažiť víťazstvo neznamená, že nezažijem zlyhanie. Zlyhanie je dôležitá súčasť učenia.
Tí, čo si pamätáte z môjho predchádzajúceho blogu, výzvy v hrách zvyknú byť nastavené tak, aby boli v súlade so zručnosťami a postupne, ako sa moje zručnosti vylepšujú, sa prirodzene sťažujú výzvy. To znamená, že zlyhávam, aby som sa zlepšoval, až v nejakom momente dosiahnem svoj vytúžený cieľ - porazím toho šialeného bossa, dobyjem svet, porazím všetky ostatné civilizácie, klany, zachránim svet pred nebezpečným vírusom.
Víťazstvá v reálnom živote nezvyknú mať fanfáry, konfety a ohňostroje. Mnohé z nich sa dejú potichu, nenápadne, často v našich vnútorných svetoch. V kontexte Pixel Federation pre mňa prišiel prvý moment epického víťazstva, keď mi raz dal kolega spätnú väzbu, že je nadšený a vďačný, že tvoríme pracovné prostredie, kde je prijímaný taký, aký je, že sa u nás cíti dobre a váži si, čo pre našich ľudí robíme.
Pri Butterfly Effect to bol e-mail od známej, ktorej prácu si vážim, lebo si pýtala referenciu na jedného nášho absolventa. Zároveň v maile napísala, že absolventov tohto programu, vníma ako ľudí s výborným nastavením a zručnosťami.
Súvisiaci článok
Poučenia z herného biznisu 2: Flow, alebo ako pri práci stratiť pojem o čase
Flow zadefinoval psychológ Maďarského pôvodu Mihály Csikszentmihályi. Skúmal, čo robí ľudí šťastných. Aké aspekty toho, čo robia v nich prebúdzajú pocit uspokojenia, súladu, akoby až straty samého seba a straty pojmu o čase.
V hľadáčiku, mojom najnovšom projekte, ktorý realizujeme s Michalom Pažítkom na základnej škole Edulienka, to bol moment, keď sme na konci hodiny robili reflexiu toho, čo sa nám páčilo a čo si odnášame. Zopár veľmi kriticky nastavených detí dalo hodine tri z troch hviezdičiek. Okrem toho, že sa im hodina páčila, povedali, že si z nej odniesli presene tie veci, ktoré sme dúfali, že si aj odnesú.
Tieto malé víťazstvá sa miešajú s rôznymi zlyhaniami, pádmi, aj preto často zostávajú nepovšimnuté. Tak ako stojí za to sa pozastaviť pri zlyhaniach a reflektovať si, čo som sa z nich naučila, je pre mňa dôležité zastaviť sa aj pri malých, či veľkých úspechoch a osláviť ich.
Spoločným menovateľom všetkých vyššie popísaných princípov a situácií je akčnosť, akcieschopnosť a často neoblomnosť. Akokoľvek sú rozdané karty, vždy môže prísť moment, kedy sa mi zmení kontext, alebo ho dokonca viem zmeniť ja sama. Podnikanie a hry ma naučili, že čokoľvek, čo sa mi javí ako možné sa naozaj dá a že buď to dokážem vytvoriť sama, alebo nadchnem pre myšlienku iných ľudí. A možno niekedy aj to, čo sa mi javí ako nemožné, sa predsa len realizovať dá. Stačí len zmeniť perspektívu. :-)
Signing out.
