Cieľ prvého dňa bol jasný: Chata pod Rysmi, vo výške 2250mnm. Vyštartovali sme okolo obeda zo Štrbského Plesa, podaktorí plní optimizmu. Podľa turistickej značky sme tam mali byť za 4,5 hodiny, no kým sme sa dostali len k Popradskému plesu som veľmi rýchlo pochopila, že to tak jednoduché nebude.
Batoh mohol mať ca 15 max 18 kg, ale už po prvej polhodine som mala pocit, že na chrbte nesiem batoh plný kameňov.
Zo Štrbského plesa k Popradskému to ešte ako tak ušlo, ale čím ďalej tým bol batoh ťažší a ťažší, no napriek tomu som sa snažila ako tak vychutnať si krásu okolitej prírody. Z Popradského sme sa vybrali Mengusovskou dolinou a na rázcestí sme odbočili k Žabím plesám. V tom čase sa už obloha začala zaťahovať a aj sa ochladilo. Kým sme sa dostali k Žabím plesám tak aj trochu spŕchlo, pričom to vyzeralo, tak že ešte pred reťazami nad Žabími plesami nás chytí búrka. Tak ma moja polovička začala duriť ako zdutú kozu a hnať ma, aby sme čím skôr mali reťaze (dĺžka ca 50 až 100 m) za sebou. Už pred reťazami som bola neskutočne unavená a vyčerpaná, za normálnych okolností zvládnuteľné za pár minút, no vtedy to trvalo aspoň 30. Priateľ ma odbremenil od batohu a tak sa mi išlo o trošičku ľahšie. Od reťazí to bolo už len ca 200-300 m. No aj tak som mala pocit, že sa do chaty ani nedoplazím, pripadala som si ako tie kreslené postavičky, čo sa od únavy ledva vlečú. Keď som zbadala chatu, tak som od šťastia bola celá bez seba, aj keď som si to plne uvedomila, až keď som si v jedálni sadla k stolu a predo mnou stála šálka horúceho čaju. Vyšťavená som bola ako ten citrón, ktorý bol k tomu čaju.
S batohom na cestách:
Druhý deň začal budíčkom chatára Beránka, kedy ma vyháňal z postele, aj keď som mala chuť ešte spať. Vraj, čo tam ešte robím, že raňajky budú zjedené a že musím vypratať/uvoľniť posteľ. Vysvetlili sme si, že máme rezerváciu na dve noci. Po výdatných raňajkách sme sa vybrali na vrchol Rysov. Cesta hore bola pohodová, v sedle sme sa pokochali výhľadom na poľské Tatry, spravili romantické foto a pokračovali ďalej. Čím sme išli vyššie, tým viac ľudí sme stretávali a keď sme boli tesne pod vrcholom, tak sme sa nestihli čudovať, koľko ľudí tam bolo. Takmer ako na Václavskom námestí v Prahe. Hlava na hlave, ledva sa nám podarilo dostať sa až hore. Chvíľku sme tam pobudli, trochu sme sa napili, spravili obligátne foto a hybaj dole. Na spiatočnej ceste som urobila z kameňov malú pyramídu. Ktovie či tam ešte je . A pomaly sme postupovali ku chate. Krásny deň sme zakončili kapustnicou, horúcim čajom a družným rozhovorom s poľskými turistami, ktorých sme učili po slovensky. Napríklad také slovo kadibúdka, poliak si myslel, že je to miestnosť, v ktorej je kadidlo, keď to povedal tak sme sa smiali asi polhodinu a potom sme mu vysvetlili, že sa jedná o toaletu. Po príjemnom rozhovore sme išli do hajan, aby sme boli na ďalší deň čerství a svieži na zostup k Popradskému plesu.
V sedle Rysov:
Ráno tretieho dňa sme začali dobrými raňajkami, ktoré nám znepríjemňovali naši spolubývajúci, trochu arogantní tiežturisti. Po raňajkách sme si zbalili všetky švestky a išli dole. Slnko krásne svietilo a popritom fúkal vietor, dosť silný, až sa zdalo, že nás miestami odfukne. Pomaly sme zliezli dole k Žabím plesám, ešte sme spravili posledné foto a na rázcestí sme sa dohodli, že pôjdeme ešte k Hincovmu plesu. Počasie sa už zhoršovalo, objavili sa mraky a fúkal silnejší vietor. Aj tak sme sa rozhodli ísť na Hincovo pleso na ťažko. Napriek predchádzajúcemu odpočinkovému dňu som si chrbát cítila už po hodinke od odchodu z chaty a to sme neboli ešte ani na rázcestí. Od rázcestia prvých neviemkoľko stoviek metrov bola pohodičková cesta, mierne stúpanie, potom chodník začal stúpať prudšie. Po ceste sme stretávali niekoľko ľudí, ktorí už na Hincovom plese boli a upozorňovali nás, že výhľad nie je ktovieaký.
Žabie plesá:
Predpokladali sme však, že vietor mraky rozoženie a ukáže sa slnko, no nestalo sa tak. Práve naopak, začalo mrholiť, no keďže sme mali vraj viac ako polovicu cesty za sebou, čo sa neskôr ukázalo ako nezmysel, tak sme pokračovali ďalej. Vyšli sme strmými skalami, keď sa poriadne rozpršalo. No ani to nás neodradilo. Postupne sa začala tvoriť hmla, až som sa bála, aby sme nezišli z chodníka. Keď sme boli možno takých dvesto až tristo metrov od plesa, a hmla bola taká hustá, že sa dala pomaly krájať, som to vzdala.
Priateľ však nie a pokračoval ďalej. Ja som sa obrátila a pomaličky som išla späť. Obchádzali ma niekoľkí turisti, tak som sa ich pýtala, či ho videli, tak ma upokojili, že áno, no keď ma dlhšie nedobiehal tak som zastala a chcela som sa vrátiť po neho. Našťastie do dvoch troch minút sa objavil, tak som opäť "vyštartovala", slimačím tempom k Popradskému plesu, ktoré bolo od nás neskutočne ďaleko.
Ešte za pekného počasia:
Kým sme došli dole do Mengusovskej doliny tak sme parádne zmokli, ešte šťastie, že sme mali pršiplášte a pláštenky, inak by sme sa ani neboli mali do čoho prezliecť. Výrazne sa ochladilo a kým sme prišli dole tak som celkom premrzla. Cesta samotná sa mi zdala ako nekonečný príbeh. Popradské pleso sa nie a nie ukázať, akoby sa pred nami skrývalo. Pri prechádzaní Mengusovskou dolinou, dážď pomaly ustal, všetko nádherne voňalo sviežosťou, čistotou, tráva a listy na stromoch boli smaragdovo zelené, lávky cez riečku sa pekne leskli, vtáčiky o stošesť spievali, všetko sa prebudilo k životu. Celá táto krása bola zavŕšená, príchodom k Popradskému plesu, keďže sa už aj stmievalo a boli sme dosť vyčerpaní, tak sme sa rozhodli ubytovať v priľahlej horskej chate. Po večeri sme si dopriali horúcu sprchu a sladký spánok, ktorý prerušovalo len bubnovanie dažďa na okenné tabule. Takto sa skončil tretí deň.
Popradské pleso:
Ďalší deň nás čakala cesta do Starej Lesnej, kde sme mali zaplatené ubytovanie v penzióne. Cesta z Popradského plesa na Štrbské bola dosť zaujímavá nakoľko väčšinu času pršalo. Keď sme však došli k Štrbskému Plesu tak sa pomaly vyjasňovalo.
Stav Tatier v oblasti Štrbského plesa je dosť biedny. Vylámané stromy, resp. holé svahy sú nemou pamiatkou na výchricu spred niekoľkých rokov. Okolie neskrášľuje ani množstvo novovybudovaných moderných hotelov, ktoré nespadajú do starej architektúry Tatier. Jedným slovom sú príliš moderné. Okrem nových hotelov sú tam aj schátrané budovy, o ktoré nemá nikto záujem - ani o ich rekonštrukciu ani o ich zbúranie.
Tentokrát sme sa poprechádzali aj pri Jazierku Lásky, kde sa čvachtali kačky. Bolo tam niekoľko návštevníkov. Na okolo vládol príjemný kľud a ticho. Po tejto prechádzke sme sa išli najesť a rýchlo na tatranskú električku. Keď som bola malá tak si pamätám, že som z cesty tatranskou zubačkou bola unesená, ani tentokrát to nebolo inak. K Starej Lesnej sme došli relatívne skoro a rýchlo. No to sme netušili, že kým, nájdeme ten penzión tak nám to potrvá najmenej hodinu.
Naše putovanie pokračovalo na druhý deň. Plán bol relatívne jednoduchý, zo Starého Smokovca cez Hrebienok, Reynerovu chatu, vodopád vo Veľkej studenej doline až k Zbojníckej chate a samozrejme späť. V tento deň nám vyšlo krásne počasie, slniečko svietilo priam pripekalo. Zo Starého Smokovca sme vyrazili k Hrebienku. Najskôr sme rozmýšľali, že pôjdeme lanovkou, ale lístok bol tak drahý, že nás to odradilo. A tak sme šlapali. Po lesoch, ktoré svojho času boli pri trati lanovky, ostali už len pahýle vylámaných stromov. Videli sme doširoka doďaleka, pričom sme obdivovali aj Lomnický štít.
Cesta na Hrebienok:
Veľká studená dolina:
Na Hrebienku sme si urobili povinnú cikpauzu a pokračovali sme smerom k Zbojníkovi s malou zachádzkou k Bilíkovej chate a Veľkým studenovodským vodopádom. Bolo to nádherné. Po ceste sme stretli jedného nosiča asi dvakrát a on teda inak šlapákoval. Sme sa na neho nechytali ani len s tými našimi batôžkami. Spravili sme si pri potoku niekoľkokrát pauzu, osviežili sa studenou horskou vodou a pokračovali ďalej. Táto trasa bola tiež na jednom či dvoch úsekoch obohatená reťazami a to bolo veľmi veľké vzrúšo, hlavne keď tesne vedľa bola priepasť a na jej dne potok. Ale zvládli sme to a šťastlivo sme dorazili k Zbojníkovi.
Keďže sme išli naľahko, len s malými batohmi tak sa nám kráčalo celkom dobre a v cieli sme boli za nejaké štyri - štyriapol hodiny. Doplnili sme zásoby síl výdatnou polievkou a dezertom. Pokochali sa výhľadom, porobili foto a išli sme späť. Do Starej Lesnej sme prišli ešte za svetla a keďže sme umierali od hladu tak sme sa zastavili v reštaurácii na večeru a do penziónu sme sa dostali už za tmy, ale spokojní a príjemne unavení. Toto bol posledný aktívny deň našej dovolenky.
Na ceste zo Zbojníckej chaty:
V deň odchodu sme sa poriadne naraňajkovali, dobalili posledné veci a vyrazili k tatranskej električke, s ktorou sme sa odviezli do Starého Smokovca a potom ďalším spojom do Popradu a späť domov.
Krásna a krátka dovolenka bola za nami.
