Kto som? Ťažká otázka, no skúsim ju zodpovedať. Som slobodná, pracujúca, v Bratislave žijúca, dane a odvody platiaca osoba s vlastným pohľadom na svet, v ktorom žijem. Myslím, že možnosť (ktorá tu 40rokov nebola) slobodne vyjadriť svoj názor, je princípom demokracie. A každý by ju mal podľa svojich možností a schopností primerane využiť. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
V zivote som prečítala veľmi veľa kníh. Od detských rozprávok, cez dobrodružné romány, historické romány až po literatúru faktu a to nemám na mysli učebnice :-) Rada by som tu dala aspoň krátky prehľad tých najzaujímavejších.
Quo Vadis Homo Sapiens? Pri sledovaní printových či televíznych médií si začínam myslieť, že naša civilizácia pomaly a isto upadá. Po technickej stránke sme vyspelejší ako Rimania, či Egypťania (vieme rozbiť atóm, lietame do vesmíru a pod.), ale dozreli sme aj po duševno-duchovnej stránke?
Už viackrát som rozmýšľala nad témou bozk a bozkávanie, ktoré nás sprevádzajú od narodenia až do konca života. Nedávno som čítala knihu, ktorá ma k napísaniu tohto blogu veľmi inšpirovala, resp. časť tejto knihy. Jedná sa o knihu "Bolo raz zelené údolie" autorom je Richard Llewellyn.
Minulý rok sme sa rozhodli pripomenúť si krásu Tatier s batohom na chrbte a zároveň sa presvedčiť, koľko toho zvládneme. Ako sa od posledného razu zmenili a podobne. Prekvapenia boli - príjemné aj nepríjemné, ale o tom v nasledujúcich riadkoch.
V dnešnej, pravdepodobne poslednej časti "navštívime" Lofotské Vikingské Múseum, dedinku s najkratším názvom a rozlúčime sa s Nórskom poslednými zábermi. Návštevu Nórska vrelo odporúčam a pevne dúfam, že sa tam ešte niekedy v živote dostanem.
Svolvaere - ďalšie rybárske mestečko, ktoré uchváti každého návštevníka svojou atmosférou a to aj v prípade takého nepriaznivého počasia, ako bolo to naše. Dážď, dážď a ešte raz dážď. Šťastní tí, čo mali pršiplášte a nepremokavé bundy. Domáci sa bez najmenších problémov pohybovali často len v krátkych nohaviciach a v ľahkom tričku. Pri pohľade na nich ma akurát tak striaslo od zimy.
Dnešná časť bude hlavne o nevšedných zážitkoch z veľrybieho safari doplnených o niekoľko zaujímavých faktoch o živote veľrýb. Tentokrát aj s fotkami.
Z okna nakláňajúceho sa lietadla vidieť napriek mrakom krásne fjordy južného Nórska, more jazier, ostrovov a ostrovčekov. Je to krajina tisíc jazier a lesov.
Úsmev je jedna z najjednoduchších a najkrajších vecí na svete, ktoré môžeme rozdávať druhým.
Pred rokom mi prišiel zaujímavý e-mail, na veľmi aktuálnu tému, s ktorým by som sa s vami rada podelila:
V sobotu večer zasadla naša rodinná rada, pozostávajúca zo všetkých členov rodiny, a rozhodla, že na druhý deň doobeda ostriháme toho nášho lagana. Pre našich pomerov neznalých, lagan = štvornohý člen rodiny. Inak jeho neoficiálne meno, ktorým ho všetci voláme je Ajgo a oficiálne Ajax. No keďže nám „Ajax“ pripomínal čistiaci prostriedok, tak sme spojili prvé dve hlásky jeho mena s pracovným menom, ktoré mal kým sme si ho doniesli a to bolo „Gulička“. Takže mal byť Ajgu, ale to sa zle skloňuje tak je Ajgo. Toľko z histórie.
VĎAKA, otec Marian. veľmi ťažko sa hľadajú slová, ktorými by sme vyjadrili všetku našu vďaku za to, že ste pre nás zorganizovali tri púte po stopách Ježiša Krista v jeho rodnej krajine.
Vo včerajších televíznych novinách dávali reportáž o situácii v našich väzniciach. Podľa zákona má jeden väzeň "právo" na štyri metre štvorcové. Uviedli štatistiku, že jeden typ väzníc (žiaľ nepamätám si, ktorý) je preplnený na 106% a iné sú nepreplnené a že je niečo cez dvoch tisíc "čakateľov".
Nepamätám si, časy keď som sa učila hovoriť, ale z maminho rozprávania, viem koľko zaujímavostí som zo seba ako malá „vypotila“ a teda nie len ja ale aj iní členovia rodiny.
Je nedeľné dopoludnie, vonku je zamračené a mne sa v mysli vynárajú spomienky na detstvo, ktoré bolo len toť "nedávno" a pamätám si naň akoby som to všetko prežívala len včera.
Poslednú dobu sa často zamýšľam nad udalosťami, ktoré sa dejú v našej domovine. Konkrétne mám na mysli reportáže z rôznych cigánskych osád, o útokoch skinheadov na cigáňov, či iných farebne odlišných ľudí, o Kotlebovi jeho mítingoch i o najaktuálnejšej udalosti z DNV. Jednou z prvých informácií, ktoré sme sa cez média dozvedeli bola o rasovom motíve masakra v DNV. Tým, že dostal tento masaker prívlastok rasový, vzbudil enormný záujem rôznych mimovládok, pseudohumánnych org. a pod. Nebudem sa venovať tejto tragédii, už bolo o tom popísaných veľa blogov, reportáži a pod. Chcela by som sa však pozrieť na niečo iné.
Takmer pri každodennom venčení nášho štvornohého miláčika, sa utvrdzujem v tom, že sú minimálne dva druhy psíčkarov. Jedni takí, čo si poctivo plnia svoje zákonom stanovené povinnosti, platia dane za svojich havkáčov, chodia s nimi na pravidelné očkovania apod. No a potom sú tu takí, ktorí tieto veci nerobia.
Blíži sa september, končí sa uhorková sezóna a naše televízne stanice nás už pár dní systematicky zasypávajú upútavkami na „neverending stories“ – Panelák a Ordinácia v ružovej záhrade.
V dvanast poschodovom panelaku takmer uprostred Petrzalky zijem uz peknych par rockov, pocas ktorych sa tam vystriedalo nesmierne mnozstvo ludi. Roznych ludi, slusnych, neslusnych, arogantnych, prijemnych... Casto sa mi stava, ze idem vytahom z najvyssieho poschodia na prizemie, pristupia dalsi susedia a... nic... ani muuu, ani buuu. Este aj krava ked vojde do mastale tak aspon zabuci, ale niektori ludia, nie ... a nie a nie .... akurat kukaju na mna ako tela na nove vrata ...
Pri čítaní dnešného vydania Hospodárskych Novín som len veľmi ťažko uverila vlastným očiam. Článok „Moje dieťa je z plastu. Ale srdce mu bije“ ma skoro zabil. Najprv som bola podľa nadpisu presvedčená, že sa jedná o nejaký unikátny prípad, kedy sa narodilo dieťatko bez končatín, ktoré mu plastický chirurgovia v spolupráci s inými profesionálmi dorobili z plastu. No ako hlboko som sa mýlila, som zistila, keď som pokračovala v čítaní.
