Veľrybie safari
Sprievodca nás večer pred safari upozornil, aby sme si nezabudli zobrať so sebou hrubé a nepremokavé oblečenie. Ráno po vynikajúcich raňajkách sme plní očakávania skvelých zážitkov nastúpili do autobusu. Cesta do Andenes, odkiaľ loď vyrážala na safari na otvorené more trvala približne dve hodiny, pričom ako predošlý deň aj teraz svietilo slnko, pršalo i bolo zamračené, chýbal už len sneh.
Pred samotnou plavbou sme mali možnosť prezrieť si v múzeu exponáty, fotky, kostru vorvaňa i maketu zápasu krakatice s veľrybou.
Prehliadku múzea sme zakončili nákupom suvenírov v miniobchodíku s maxi cenami.
Múzeum bolo od prístavu vzdialené necelých desať minút chôdze. Pri nastupovaní do lode, nás rovno poslali do podpalubia. Na pár minút nás všetkých ovládol strach, či tam neostaneme po celú dobu. Našťastie naše obavy sa nepotvrdili. Po stručnej inštruktáži o bezpečnosti na lodi, sme dostali voľno a mohli sme sa pohybovať takmer po celej lodi. Po vyplávaní z prístavu nabrala loď závratné tempo. Kolísala sa s nami hore dole, až niektorým prišlo zle od žalúdka. Nedalo sa to ale porovnať s kolotočmi v Prátri. Mali sme šťastie, že more bolo pokojné, inak by sme asi všetci trčali v podpalubí.
Plavba trvala približne pol až trištvrte hodinu. Potom kapitán spomalil, až sme úplne zastali a motory bežali naprázdno. Všetci sme sa vyrojili na palubu, aby sme striehli aj na najmenší náznak prítomnosti veľrýb. V rukách fotoaparáty, či kamery prichystané zachytiť každý najmenší detail. Naše čakanie bolo odmenené štvornásobným vynorením veľryby, či veľrýb.
Na začiatku plavby sa mi nezdalo nutné mať na sebe navlečených toľko vecí, od termo spodného prádla až po pršiplášť. No po prvých dvoch vynoreniach veľrýb sa zotmelo a začalo pršať. Tak som zbehla do podpalubia po pršiplášť a v priebehu ďalších päť minút som ho mala navlečený na sebe. Vzápätí som utekala na palubu, aby som nič nezmeškala a dobre som urobila. Niekoľko minút po vyjdení, sa v blízkosti lode objavila ďalšia veľryba.
Cvak, cvak, cvak, cvak .... šťastie, že na fotoaparáte je možnosť sériového fotenia. Toľko obrázkov som porobila až som mala pocit, že som už musela minúť celú kartu.
Tretia veľryba nám na rozlúčku zamávala chvostovou plutvou a zmizla v hlbinách oceánu. Ani som si nestihla skontrolovať aspoň pár posledných foto, keď okolostojaci ľudia ohlásili vynorenie ďalšej veľryby.
Niečo o veľrybách
Hovorí sa, že veľryby pochádzajú zo suchozemského cicavca, majú vynikajúci sluch. Zvuk prijímajú cez kožu.
Poznáme ozubené veľryby, medzi ktoré radíme vorvane a narvaly, a kosticovité veľryby, ktoré majú namiesto zubov pláty podobné hrebeňom, žijú kratšie ako ozubené.
Vedeli ste, že mláďa veľryby vypije ca dvesto litrov mlieka za deň?
Vorvaň - anglicky sperm whale, pochádza z domnienky prvých vedcov, ktorí objavili v hlave veľryby bielu polotekutú voskovitú substanciu podobnú spermatu. Predpokladá sa, že táto tekutina slúži buď ako baranidlo, prípadne ako regulátor vztlaku, či ako echolokátor, alebo možno aj ako kombinácia všetkých troch. Hlava vorvaňa dosahuje tretinu dĺžky tela. Mozog váži približne sedem kíl. Vorvane patria medzi najhlbšie sa ponárajúce cicavce, až do hĺbky tritisíc metrov. Bežný ponor je však okolo štyristo metrov a trvá maximálne trištvrte hodiny.
Samec vorvaňa je o 30 až 50 percent väčší ako samica a váži približne päťdesiat ton. Mláďa už pri narodení váži okolo tony. Dožíva sa až osemdesiat rokov.
Bleik
Malá prímorská dedinka Bleik sa nachádza len niekoľko kilometrov západne od Andenes, kde sme sa vybrali po veľrybom safari. Sprievodca nám dal vyše hodinové voľno, tak som sa vybrala ako inak na pláž.
Čajka, možno potomok Jonathana Livingstona, mi pekne zapózovala na skalách. Na pláži okrem piesku, skál, kameňov som objavila aj „stračiu nôžku", i mŕtveho kraba.
Stokmarknes
Stokmarknes je prístavné mesto na ostrove Hadsel, ktorý patrí do súostrovia Vesteralen. Nachádza sa tu múzeum lodnej spoločnosti Hurtigruten, ktorá prevádzkuje lodné spojenie z Bergenu až po Kirkenes, pričom ponuku rozšírila aj o plavby na Grónsko, Špitzbergy, Antarktídu a do Baltských krajín. Múzeum zahŕňa aj jednu zo starších lodí Hurtigruten, ktorú je možné si prehliadnuť v rámci návštevy múzea.
Ako som predpokladala, po príchode z veľrybieho safari boli všetky obchody so suvenírmi pozatvárané. Otvorené boli len potraviny, tak som tam zo zvedavosti nakukla. Zistila som, že bedekre i sprievodca mali pravdu, police s alkoholom boli pozakrývané plachtami i mrežami. Dostupnosť alkoholických nápojov bola o desiatej večer takmer nulová, možno v nejakom miestnom bare, by ste dostali na naše pomery predražené pivo, či víno. Cena za veľké pivo sa pohybuje okolo osem až desať eur.
Ulice Stokmarknesu boli ešte o jedenástej večer plné hrajúcich sa detí, potulujúcich sa pubertiakov. Zaujímavosťou, potvrdzujúcou dôverčivosť Nórov, boli aj voľne postavené kočíky a bicykle na ulici, bez akéhokoľvek dozoru. Napravo, naľavo nikde nikoho, komu by tie veci patrili. Žiaľ u nás by im už narástli nožičky a zmenili by majiteľa v priebehu chvíľky.
Charakteristickým obyvateľom nórskych prímorských miest, mestečiek, dediniek sú čajky. Ich škrekot sa ozýva od skorého rána do neskorých večerných hodín. Niektoré sú tak drzé, že na vás zo vzduchu „zaútočia". Nikdy predtým som nepočula toľkú rôznorodosť a pestrosť ich škrekotu. Nad opusteným parkoviskom v Stokmarknese ich poletoval celý húf, tak som neváhala a vytiahla fotoaparát. Lietali mi nad hlavou pričom sa mi párkrát zdalo, akoby mi chceli pristáť rovno na hlave. Divoko sa prekárali a bili o každú omrvinku, ktorú našli na zemi, či vo vode.
Napriek neskorej nočnej hodine, bolo stále svetlo, polnočné slnko sme minuli o celé štyri dni, no aj tak tma aká býva u nás tu nebola. Ak sa chce človek v lete v Nórsku vyspať, musí zatiahnuť závesy, aby si spravil v izbe tmu.
Pri návrate do chaty, kde sme boli ubytovaní, mimochodom luxusne resp. nadštandardne vybavená, sa z okna naskytol nádherný výhľad na zapadajúce slnko s niekoľkými mrakmi nad obzorom. No neodfoťte to. Bola to takmer dokonalá romantika.
Cesta na súostrovie Lofoten
Sníval sa mi pekný sen, keď som ako z diaľky počula „Lucia, vstávajte, zaspali sme!" Keď sa to zopakovalo tretíkrát tak som si uvedomila, že to nie je sen, ale skutočnosť. Bolo niečo po siedmej hodine a o ďalšiu hodinu a pol sme mali odchádzať preč. Stres, panika, blesková hygiena a šup na raňajky. Všetko sme krásne stihli aj vďaka tomu, že veci sme mali už večer pobalené.
Po ceste k prístavu Melbu sme si urobili krátku zastávku pri kostole Hadsel Kirke.
Cesta trajektom trvala približne dvadsať minút. Boli to posledné zábery na Vestrály a pred nami sa otvárali Lofoty.
Vysoké a strmé hory miestami stále pokryté snehom sa prudko zvažujú do mora. Pobrežie je lemované malými ostrovmi alebo lepšie povedané ostrovčekmi. Skaly porastené machmi a lišajníkmi, mäkšími ako najlepší turecký koberec. Na úzkom pobreží niekoľko domčekov stojacich tesne pri vode dotvára atmosféru ostrovov.
Ďalšie zážitky nabudúce.
P.S. pre fotoexpertov: viem, že niektoré foto nie sú najlepšie, ale lepšie sa mi spraviť nepodarilo :-D
