Zo začiatku bol Panelák, o Ordinácii to nemôžem povedať, lebo som ju začala sledovať neskôr, veľmi zaujímavým projektom, kde sa objavila kopa hercov, o ktorých mnohí určite dovtedy ani netušili, a osudy obyvateľov paneláka boli reálne a uveriteľné.
Priznám sa, dobrovoľne, bez mučenia, že som Panelák sledovala od začiatku so železnou pravidelnosťou a len ťažko ma niečo v čase keď išiel môj obľúbený seriál odtrhlo od TV.
Prvý i druhý rok, bol veľmi zaujímavý, režisér vždy stopol diel v tom najlepšom a tým si zabezpečil sledovanosť ďalšieho dielu. A veru sme sledovali.
No tretí rok som zistila, že to s Panelákom ide postupne dolu vodou. Vzťahy tam začali naberať rýchly spád, krížilo sa to tam tak, že po čase už bolo pomaly ťažko zistiť, kto je s kým a kto s kým nie je. A ďalšie mínus je, že postavy akosi zvulgárneli, čo predtým nebolo. Ich slovník sa postupne menil, žiaľ k horšiemu. Nechcem byť moralistka, veď každý jeden človek si zahreší (a každým myslím aj samu seba), zanadáva niekedy horšie ako kočiš, ale myslím si, že ak režisér a spol. chcú aby bol seriál braný ako jeden z tých lepších tak by podľa mňa malo vyzerať aj vyjadrovanie jednotlivých postáv.
Neviem, či cieľom režiséra bolo/je poukázať na slovenskú realitu – že si nevážime hodnoty ako láska, rodina, vzájomná úcta, vernosť, dôvera a pod., alebo chce naznačiť, že toto je správny životný štýl, kedy bude človek spokojný a šťastný, ale aspoň za seba môžem povedať, že tento seriál bude môcť za chvíľu skutočne konkurovať Jednoduchej Márii a pod.
Toto všetko by sa dalo vo väčšej či menšej miere aplikovať aj na Ordináciu v ružovej záhrade.
Netvrdím, že oba seriály sú vhodné na zaradenie do kolónky „Brak“, určite sa tam nájdu (ale asi len pôsobením veľkej náhody) hodnotné myšlienky – len mám pri tom pocit, že to by som skôr našla ihlu v kope sena.
