Bozk je na vyjadrenie citov k druhému človeku najvhodnejším prostriedkom, nakoľko pery sú jemné, mäkké a teplé.
"Bozk je zvláštny, lebo vážne ho chápu iba tí, čo sa bozkávajú, pre ostatných, ktorí sa na bozkávajúcich pozerajú je vždy trochu komický. Na bozk sa vždy nájdu poruke dobré dôvody."
Možno by postačovalo, aby si ľudia stisli ruky, ale takto sa nedajú vyjadriť všetky city. Ruka je pritvrdá a je v nej primálo citu, je vzdialená od orgánov chuti a vône, príliš vzdialená aj od mozgu a celé "kilometre" vzdialená od srdca. Potom sú tu nosy, černosi i eskimáci si navzájom trú nosy, hoci sa to zdá smiešne je to o niečo lepšie, ale v nose niet ničoho čo by malo príjemnú chuť; v podstate to je len chrupavka vyčnievajúca z tváre. Oči, síce sú bránou do duše človeka, v prípade vyjadrenia citov, neprichádzajú do úvahy, lebo keď sa k sebe tesne priblížime vidíme všetko nejasne a dvojito a ani jeden z toho nič nemá. Podobne je to aj s ušami.
Týmto pádom nám ostávajú len portály úst - pery - mäkké, teplé, živšie ako ostatná časť tváre. Preto je na vyjadrenie citov najlepší dotyk pier.
Pravdepodobne každý prežil prvý bozk už ako malinký človiečik, keď ho mama zobrala prvýkrát do náručia. Podobne to bolo aj s bozkami od otca a ostatných príbuzných, či známych. Spomienky na tieto bozky sú bezpečne uložené v našom podvedomí.
Ako škôlkari alebo možno už aj ako jasličkári sme sa tiež bozkávali, boli to nevinné detské bozky, kedy sme si bozk dali z ničoho nič na líčko, či pusu. Prípadne sme bozkávali súrodencov, bratrancov či sesternice, keď boli mladší, pričom sme ich tuho objímali, aby náhodou niekam neodišli. Boli to detské lásky ničím a nikým neskazené, čisté vo svojej podstate a úprimnosti, jednoduché a ľahké ako letný vánok.
Neskôr prišli prvé vážnejšie lásky, kedy bozky boli najskôr nesmelé, zdržanlivé, neskôr odvážnejšie, skúmavejšie, nedočkavejšie, plné túžby ochutnať pery toho druhého. Pri pohľade na milovanú osobu sa pery zachvejú, ruky, či nohy roztrasú a v žalúdku sa rozletia tisíce motýľov.
Vývoj sa nezastavuje a pokračuje na úroveň bozkov partnerských či manželských, kedy sa dvaja bozkávajú nie len ráno pri prebudení, či návrate domov z práce, alebo na dobrú noc. Ich bozky vedú k splynutiu dvoch bytostí, ktoré sa milujú. Z tohto splynutia môže vzniknúť ďalší človiečik, ktorému dáme naše už rodičovské bozky a kruh sa uzatvára.
Aby som však nezabudla, tento kruh vypĺňajú aj bozky kamarátske, priateľské, kedy vyjadríme, že človeka máme radi, že nám chýba, že sme s ním/s ňou radi.
