Povedala by som, že na desať tých dobrých psíčkarov, ktorí si splnia svoje povinnosti, pripadajú dvaja alebo možno aj traja ktorí to nerobia. A hlavne to nerobia, tí, čo majú veľké bojové plemená.
Takým sa aj páni policajti pri obchôdzke radšej zďaleka vyhnú akoby sa ich mali opýtať, či majú známku za psa. Obídu ich, lebo vedia, že ten kto má veľkého bojového psa, tak by ho mohol proti nim aj nahuckať (samozrejme česť výnimkám).
Často vidím, ako si pes robí svoju potrebu, pán vedľa neho stojí s blbým výrazom na tvári a keď pes dokončí, tak pán ide ďalej akoby sa nič nestalo. Veľmi ma hnevá, keď kvôli takýmto pár jedincom na nás ostatných psíčkarov všetci nadávajú. Pritom keď sa pozriem po okolí, tak psie exkrementy je to najmenej čo to okolie špatí.
Hm, často môjmu hafanovi "vynadám" že akosi to dovoľuje nechať po sebe na lúke prázdne, prípadne rozbité fľaše, akosi to dovoľuje on a jeho kumpáni vyhadzovať odpadky z okien panelákov, prečo si injekčné striekačky nezoberie radšej domov a tam si nepichne svoju každodennú dávku. Ale nevysvetlím mu to. Nechce to pochopiť. Beťár jeden. A takto to ide stále dokola.
Potom už len v Petržalských novinách čítam, že psíčkari, to tamto tamono... no hrôza, ale aby sa ľudia pozreli sami na seba, na to v akom bordeli žijú oni a ich susedia, tak to nie. To by bolo nad ich sily. Ako som spomenula na začiatku, sú dva typy psíčkarov. Tí dobrí a poznám ich veľmi veľa a potom takí, ktorí na svoje povinnosti zvysoka ... kašlú. Ale tak to je asi vo všetkom, nie len pri starostlivosti o tieto milé nemé (teda oni nie sú úplne nemé, to len my im nerozumieme) tvory.
