Vo Svolvaere sa nachádza Vojenské múzeum s exponátmi z II. Svetovej vojny. Figuríny s uniformami príslušníkov rôznych armád, dobové fotografie, zbrane a mnoho ďalších.
Vedľa múzea je námestie so stánkami, kde ponúkali rôzne nórske produkty od pletených svetrov, suvenírov až po salámu z losa, či soba. Dalo sa dokonca tieto aj ochutnať, čo som využila. Výrazná chuť sobej a losej salámy, ktorá je len veľmi ťažko popísateľná a rovnako ťažko prirovnateľná k niečomu známemu, mi neučarila a preto som sa rozhodla nekúpiť ju. Rovnako dopadla koštovka sušenej ryby, ktorá sa dala žuvať len ako žuvačka. Sklamalo ma to.
Po prehliadke „trhu" som sa vybrala skúmať priľahlé uličky. Pri jednom dome stál mladý muž s asi trojročným dievčatkom, ktoré usedavo plakalo. Muž sa k nej nahol a povedal jej, aby sa pozrela na mňa, že aj ona má pršiplášť a ukázal prstom na mňa. Musela som byť pre malú slečnu odstrašujúcim príkladom, lebo bundičku s kapucňou si na seba dať nechcela. Tak som sa prihovorila no ani to nepomohlo a malá radšej mokla ďalej.
V ďalšej uličke na kapote auta sedela čajka. Cupkala po ňom, pila kvapôčky vody, ktoré tam ostali a nadšene sa predvádzala pred fotoaparátmi turistov. Keď už pózovania mala akurát tak dosť, odletela.
Nasledujúcou zástavkou je Lofotské Akvárium.
Henningsvaer
Rybárske mestečko sa nachádza na jednom z menších ostrovčekov obklopenom útesmi a skalami vyčnievajúcimi z mora, na ktorých žijú kolónie čajok.
Ostrov je spojený s ďalšími ostrovmi a pevninou jediným mostom, na ktorom premávku riadi semafór.
V zime a v daždi zo spomínaného mosta skákala bunjee jumping skupina mladých ľudí, oblečených do neoprénov, s potápačskými plutvami na nohách. Niektorí dokonca ani hlavu nemali zakrytú neoprénom. Chvíľu som ich pozorovala a mlčky žasla, ako to dokážu. Na môj vkus príliš veľa adrenalínu, no im sa to jednoznačne páčilo.
Toto mestečko bolo veľmi malé, na jeho obhliadku by kľudne stačila hodinka, no tu sme mali až 90 minút voľného času. Po prehliadke Henningsvaeru nás čakala cesta na ďalšie ubytovanie v Kabelvȧgu.
Pár detailov:
Starý a moderný dopravný prostriedok :-)
Trekový deň
Túto noc sme strávili na zatiaľ najjednoduchšom ubytovaní, počas celého pobytu, spali sme v hostely. Izby boli vybavené jednoduchým nábytkom a kútikom s umývadlom. Sprchy a toalety boli spoločné. Na prespatie počas dvoch nocí absolútne vyhovujúce.
Na druhý deň sme sa zobudili do zamračeného rána, s náznakom zlepšujúceho sa počasia, keďže slniečko sem tam spoza mrakov aj vykuklo. Prvý polotrek sme mali na vysielač Kjeldbergtind Skytebane.
Bola to nenáročná prechádzka po asfaltovej ceste, na ktorú sme mali cirka hodinku a pol. Niektorí športu a adrenalínu chtiví sa vybrali ešte na protiľahlý vrch, ktorý bol o dobrých pár stoviek metrov vyšší a strmší a vzdialenejší od parkoviska.
Osobne mi úplne stačil výstup na vysielač, odkiaľ bol nádherný výhľad na Svolvaer a Kabelvȧg a samozrejme Severný ľadový oceán s ostrovčekmi, poloostrovčekmi, útesmi a vyčnievajúcimi skalami.
Pohľad na Svolvaer z vysielača:
Výstup na maják
Druhý, oveľa náročnejší trek nás čakal pri pláži Unstad. Samozrejme bolo to len na báze dobrovoľnosti.
K majáku som sa vybrala síce prvá z našej skupiny, ale dorazila som tam ako posledná. Okrem fotografovania ma zdržiavala aj moja „takmer dokonalá" kondička. Samozrejme počas toho výšľapu, scenérie, ktoré sa pred nami otvárali, no bola by škoda nevychutnať si ich a len sa hnať k cieľu.
Cesta, lepšie povedané cestička k majáku bola dobrodružná až adrenalínová, úzka, kamenistá, skalistá, lemovaná strmými útesmi a kopcami. Pri prekonávaní určitých častí bolo nevyhnutné použiť reťaze. Pre netrénovaného človeka, sediaceho osem hodín denne za počítačom to bolo dosť náročné.
Pomaly každým krokom sa pred nami otváral jedinečný pohľad na útesy, more a okolitú scenériu. Až som mala pocit, že sa nachádzam niekde v raji.
Cestička na maják:
Po vyše hodinovej šlapačke som sa dostala k majáku, s úžasným výhľadom. Maják samotný ma sklamal, bola to budova max tri metre vysoká a v priemere mohla mať možno tak meter a pol. Očakávala som niečo väčšie.
No napriek tomuto menšiemu sklamaniu som bola rada, že som sa na tento výlet odhodlala, tá námaha stála za to.
Po návrate k pláži Unstad som si ubolené nohy ovlažila v Severnom ľadovom oceáne. Voda v oceáne bola skutočne ľadová, stačilo mi vojsť do nej ani nie po členky, vydržala som tam ledva pár sekúnd a už som musela ísť von. Tento ľadový kúpeľ ma však fantasticky osviežil a nohy už viac v ten deň neboleli.
A tu je dôkaz :-) :
Ešte sme mali chvíľku času tak sme obdivovali surfistov, či originál ľadové medvede ako sa kúpu či surfujú. No aj keby som mala tri vrstvy neoprénového obleku na sebe aj tak by ma do tej vody asi nikto nedostal, jedine v ohrození života.
Pokračovanie nabudúce.
