Syn si siahol na život a dcéra ušla ďaleko, ďaleko od trápenia, ktoré ju privádzalo do zúfalstva.
Akoby vzdialenosť odrážala mieru horkosti, čo sa jej pomaly vkrádala do všetkých zmyslov. Nadobúdala obludné rozmery, zhmotňovala sa v každom tieni, páchla po hnilobe, ktorú nezmyje ani hodinová sprcha.
Raz už takto stála pred rozhodnutím.
Nehybná v predsieni, zvierala v rukách cestovnú tašku a rozmýšľala, ako odpovie deťom na ich čisté otázky. Ako im vysvetlí, že ich otec už nebude vchádzať do dverí ich spoločného bytu, že už nevládze znášať ponižovanie...
Nijako.
Vybalila tašku a zavolala priateľke, nech ich nečaká.
Nedokáže to urobiť. Nemôže rozbiť rodinu, pripraviť deti o otca pre svoju sebeckosť.
Skúsi mu dať ďalšiu, už ani netuší koľkú, šancu.
Keď na synov hrob položila zvädnutý kvet, ktorý po celý čas držala v spotenej ruke, zavadila pohľadom o prázdny výraz svojej dcéry. To jediné, čo jej ešte ostalo.
"Prečo si to urobila!? Prečo si nás prinútila žiť v tomto pekle!?
Nikdy ti to neodpustím!"
Pery sa pohli, ale z vyprahnutého hrdla vyšiel iba vzlyk. Nestihla jej porozprávať o svojom rozhodovaní. O tom, ako im chcela chrániť domov, úplnú rodinu, rozprávku.
Kolená sa jej triasli, keď schádzala z okna.
Opláchla si uslzené oči, prezrela si cudziu tvár v zrkadle, posiatu modrinami, prevesila kabelu cez plece a za zvukov nezúčastneného chrápania, ozývajúceho sa z izby, zabuchla za sebou dvere.
Kľúče, čo nechala z vnútornej strany zaštrngali, aby zvestovali začiatok nových, neznámych časov.
Na cestu jej zamávali maličké krídla vo svetle pouličnej lampy.