Listujem v spomienkach, obzerám si staré, nekvalitné fotky a otváram všetky komnaty tvojho bolestného života.
Vieš, že som si odložila tvoje kožené rukavice?
Boli celé dotrhané, zašila som ich a občas si ich potajomky navlečiem.
Sú mi veľké ...
Tak, ako veľké nám boli tvoje ideály, ale na okamih cítim, akoby si bol so mnou.
Býval si nešťastný z každej krivdy, ktorú sme museli znášať kvôli tvojej politickej internácii a jej následkom.
Trápil si sa, aj keď mne až tak nevadilo, že sme mali cestu k vysokoškolskému štúdiu zarúbanú. Aj tak som vtedy mala hlavu plnú iných vecí.
Čo by si na mňa povedal teraz, keď držím v rukách svoj čerstvý vysokoškolský diplom a v duchu si vravím:"Dokázala som to!"
Oči by sa ti leskli a svojím hlbokým dabingovským hlasom by si si mrmlal:"To je samozrejmé, veď si po mne."
Hútam, ako by si reagoval na úspechy svojich vnukov, ktorí ti roznežnili pohľad vždy, keď ti vliezli do pripraveného taniera, či donekonečna skackali okolo a akoby mimochodom zaparkovali svoje mäkké pusinky na tvojom prešedivenom strnisku.
Určite by si mi bol oporou a dobrým radcom v časoch mojej rodinnej krízy a neopustil ma tak, ako to urobili ostatní z rodiny, práve keď som potrebovala najväčšiu oporu a istotu.
Podozrievam ťa, že kým si sa vybral na svoju cestu, poslal si mi do života muža, ktorý sa tou oporou stal.
Ešte stále cítim tvoju nezabudnuteľnú vôňu - zmes obyčajného mydla, kuchynských výparov a obľúbených Marsiek, ktorá sa vyplazí z tvojej skrine, len čo ju nostalgicky pootvorím.
Neviem, či sa raz naozaj stretneme, ale ak je to tak, už sa na to stretnutie teším.
Zatiaľ na mňa jedným okom dozeraj, ako si to robieval aj napriek môjmu frflaniu, že ma to obťažuje.
Dovidenia.
