Priznám sa bez mučenia, že odhad veku mi robí v ostatnom čase nemalé problémy. Nastala doba, keď päťdesiatničky vyzerajú na tridsať a pätnásťročné - tak isto.
Vytušila som predvíkendový nákup "rekvizít". Podvedomie je hňup, napriek môjmu výslovnému zákazu hľadá okamžité súvislosti a začína vynášať súdy. Niéééé. Dosť! To sa ma netýka. Naozaj? Ani trochu?
Vraciam sa v spomienkach do doby, keď sme si v škole povinne predplácali celoročne časopis o priateľstve. Najviac sme sa tešili na predposlednú stranu, kde boli inzeráty. Ten časopis existuje aj teraz, len už ani zďaleka nie je až tak vhodný pre mládež. Koľkí z vás ho v ostatnej dobe držali v ruke a listovali v jeho útrobách? Nuž, či sa nám to páči, alebo aj nie, nechali sme do výchovy našich detí vstúpiť okrem rodiny a školy aj média, nepoznajúce pocit zodpovednosti, iba chladné čísla. Televízia, internet, časopisy "pre mládež".
...Prelistovala som niektoré a znepokojená som zistila, že sa zo mňa stáva otravná puritánka, alebo patrím do doby ľadovej. No možno mi iba niečo hovoria dobré mravy.
Posúďte: "Mám štrnásť rokov a vynikajúci vzťah so šestnásťročným chalanom. Chystáme sa poprvýkrát milovať. Viem, že na to ešte nemáme vek, ale obaja to chceme. Blablabla. Odpoveď: "Nemali by ste to robiť. Nielenže je to priskoro, ale je to navyše trestný čin, keďže ešte nemáš pätnásť rokov.(!!) Lekár ti tabletku nepredpíše, kondóm by ste si však mohli kúpiť, v obchode nikto nezisťuje, koľko máš rokov.(!!)
V nemenovanom časopise, znova pre mládež, som objavila uverejnené dve strany fotografií z priebehu plastickej operácie, kde menia ženské pohlavné orgány na mužské. Žiadne náznaky, žiadne akože. Obrázky so stupňom nechutnosti, z ktorých sa obracia žalúdok aj dospelému.
Ťažká je doba, zabezpečiť existenčné podmienky pre rodinu je záväzok na celé dlhé dni, daňou za to je nedostatok času a často aj nálady venovať sa svojim deťom. Možno je to iba výhovorka nášmu kričiacemu svedomiu. Koľkí z nás vedia, kde sa v tomto okamihu nachádza malá slečna? Koľkí z nás tušia, čo naše dieťa číta, aké stránky si prezerá na internete, kde sa túla dlho po zotmení? Koľkí z nás nechávajú svoje maloleté a mladistvé poklady vysedávať v divných podnikoch, v divnej spoločnosti do noci, ba aj do rána. Poviete si - je to otázka dôvery. Možno. Aj ja dôverujem svojim, ale už menej tým, na ktorých môžu vo svojej detskej naivite naďabiť. Nemajú dosť síl, ani prefíkanosti, aby sa ubránili. Toto viac nie je o dôvere. Je to o stopercentnej zodpovednosti rodiča za telesný, psychický a mravný vývoj svojho dieťaťa.
Prečo ich chceme za každú cenu nechať rýchlo dospieť? Ten čas postupne príde. Čas na prvé očné tiene, čas na sexi nohavičky, čas na prvú cigaretu, prvý naozajstný zrelý styk.
Neberme im z ruky plyšového medvedíka kým zaspávajú. Raz, keď prekročia čiaru zrelosti, nebude viac cesty späť.
