Susedov si nevyberieš

 Nezazlievam im to, rovnako sa mi to stáva aj počas piatkovej a sobotňajšej noci, keď sa v tichu rozlieha sídliskom krik veselej mládeže, ktorá opúšťa neďalekú diskotéku. 
Pred nasťahovaním som sa dopočula, že sa z bytu našich susedov pravidelne ozýva hlasná hudba. Takmer všetci naokolo sú pohoršení, tí oproti sa dokonca odsťahovali.
Očakáva sa moja pobúrená reakcia.
Neprichádza.
Čo mám robiť, keď mi to vôbec nevadí?
Aj ja si prehrávam hudbu a k tomu si ešte aj pospevujem.
Prirodzené, nie?
Vraj k nim chodí veľa hlučných návštev.
To je pravda.
Chodí.
K nim.
Ja som zavretá vo svojom malom kráľovstve a v samote sa venujem prekladom.
Pred výťahom stretávam pravidelne stále to isté, malé, okaté, rómske dievčatko:
"Teta, nemáš cukrík?"
Po prvých odmietavých reakciách som sa naučila odložiť do bočnej kapsy sladkosti, ktoré mi v kaviarni prinesú ku káve a ktoré nikdy nezjem.
"Teta, odvezieš ma na siedme poschodie? Ja sa bojím sama..."
"Ale veď ty bývaš na piatom..."
"Mhm, ale hľadám mamu, neviem, kde sa mi stratila."
Prednedávnom som vošla do brány a omráčil ma štipľavý zápach moču.
No zbohom! Žeby mali všetci kuvici pravdu?
Začala som sa vážne obviňovať, či som urobila ten správny krok.
Trvalo to len tri dni.
Vracala som sa domov neskoro večer, keď ma vo dverách činžiaku takmer prevrátil neznámy chlap, ktorý si práve zapínal nohavice. A znova ten odporný zápach.
Odrazu mi bolo všetko jasné.
Alkohol opíja všetky hlavy rovnako, biele aj čierne, v meste aj na vidieku, doma aj v zahraničí.
Ušli sa mi dva balkóny a oba sú s pohľadom na potok, od ktorého sa počas teplých dní ozýva radostný výskot rómskych detí. Aj teraz mi robia zvukovú kulisu. Na balkónoch hlavy, ktoré sa odmietavo kníšu zo strany na stranu.
Nie som až taká stará, aby som si nezaspomínala, ako sme sa v ich veku na tom istom potoku bláznili do neskorého večera.
Kým nám mesto nedalo postaviť nové kúpalisko.
Zabudli sme ako vie príroda pohladkať pokožku prúdom tečúcej vody.
Viem, viem, oni sa nechávajú hladkať už od aprila do prvých mrazov.
Čo na tom? Každý si naloží len toľko, koľko unesie.
A že toho znesú...
Aj bez moderných plaviek, niekedy aj bez plaviek.
V obývačke mi visí prekrásny olej.
Dýcha z neho život brezového lesa.
Podpis na obraze je presne ten istý, aký denne čítam na dverách mojich rómskych susedov.
Tak predsa len mi do môjho domova priniesli trocha krásy.