"Počuješ ma? Vstaň, povedz niečo..."
Nevládne, na studenom asfalte sediace a o múr opreté telo sa pomaly
posunulo a začalo padať k zemi. Na vyholenej hlave svietila čerstvá rana
a poroztieraná krv. Ťahala som ho za bundu, plieskala po odkväcnujej
ruke a čím ďalej tým viac sa ma začala zmocňovať obava.
Medzitým sa pridal aj sused a radil, že by bolo dobré zavolať záchranku.
Odrazu sa z pootvorených úst ozval slabý hlas a za mojim chrbtom
o niečo hlasnejší: "Nechajte, my sa už oňho postaráme!"
Zo zaparkovaného služobného auta vystúpili dvaja policajti a uchopili
situáciu do svojich rúk.
Počas celého sobotňajšieho nakupovania som rozmýšľala o jedinej
veci...ako to, že sa z okoloidúcich dovtedy nikto nezastavil?
***
Pozrela som z otvoreného okna.
Stále sedel na lavičke pred činžiakom, len jeho poloha bola trocha
znepokojujúca. Okoloidúci sa usmievali a hádzali pažou na znak
pohŕdania. Takto sa opiť uprostred horúceho dňa...
Zastavila som mladého muža a poprosila ho, aby dozrel na starého
pána na lavičke a utekala som zavolať záchrannú službu.
Vôbec som nebola presvedčená, že starkému zachutil alkohol.
Rýchlosť, s akou sa sanitka priplazila, nasvedčovala stupňu nadšenia
zbierať po uliciach mesta opilcov.
Zatiaľ čo sa okolo muža strhla haravara, ponáhľajúci sa chodci spomalili
a začali vytvárať kruh, ja som sa vrátila do kuchyne.
Viem, že cudzím ľuďom sa v nemocnici informácie nepodávajú, ale kto
po telefóne zistí, že nie som jeho dcéra?
Starkého na poslednú chvíľu zachránili, mal cukrovku...
