Včera večer som sa zas ponorila do čiernobieleho filmu z roku sedemdesiateho prvého, kde Karel Höger spolu s Danou Medřickou neopakovateľne zahrali príbeh obyčajnej ľudskej samoty, túžby, strachu, nádeje a pripomenuli dnešnému divákovi, že ich ľudia prežívali rovnako pred štyridsiatimi rokmi tak, ako aj dnes.
Ak na zemskom povrchu podlieha všetko premenám, city sú to jediné, na čo sa môžme spoľahnúť.
Dokonca aj oni porovnávali svoju dobu prítomnú s tou zašlou.
Ako bodku za víkendom bolo príjemné vidieť v policiach samoobsluhy konzervy, vyrobené z plechu na karosérie...z takého istého sme ako deti pili džús Karola a Sabina. Stačilo pracne urobiť dve dierky na viečku bez poranenia a mohli sme si vychutnať výrobok z našich pionierskych zberov kôry, dochutený odpornou pachuťou hrdzavého železa.
Pri telke aj na stavbe sa servírovalo pivo vo fľaši, ktorá nemala žiadnu nálepku. Teraz je mi už jasné prečo. Aj keď nemyslím, že by sa nad tým niekto v tých časoch zamýšľal.
Mlieko, smotana, jogurty, všetko bolo v skle.
Aby dostali zrelí partneri izbu v beznádejne obsadenom hoteli, dostal vrátnik úplatok - bankovku dvadsaťpäťkorunáčky. Až potom som si spomenula, že nám mama kedysi na kolotoče dávala bankovky s hodnotou päť korún.
Rada som chodila otcovi pre cigarety, pretože mi stále ostalo, ktovie prečo, na "žabku načapovanej zmrzliny".
"Marice s filtrom, prosím!" Úsmev, nikto sa nepýtal, koľko mám rokov a nestresoval, že maloletým sa cigarety nepredávajú...Zato do desiatej hodiny dopoludnia bol zákaz podávania alkoholických nápojov.
Milovala som popoludnia u Katynény, celá jej kuchyňa rozvoniavala. Narodila s v Brazílii, v prístave, kde sa nakladali vrecia s praženou kávou. Dokázala o tom donekonečna rozprávať tou svojou smiešnou slovenčinou a ja som ju s otvorenými ústami dokázala neúnavne počúvať.
Vypáčila béžovú plechovicu s kávou a kým ju pripravovala do pohárov od horčice, ofrflala podradnú kvalitu, vykreslila chuť a vôňu, ktorá sa plazila prístavom: "To neny ako této ščanky tu, to bol nápoj ako v rajskej záhrade. Navarili sme hektolytry a pily to aj decka od smadu. Naobed vyprážané banány, ale né takéto smety. U nás sa s banánmi ake vozia sem iba opice ohadzujú."
V septembri sme sa tešili na slávnosti a sprievody vinobrania. "Hjozno jadi papkáme." Niesli sme si hrdo nad hlavami nápis a čudovali sa, prečo sa na nás z chodníka všetci tak čudne usmievajú.
Presne tak, ako sa ja teraz usmievam, keď mi prebleskujú mysľou tieto útržky z detstva.
Človek by sa nemal vracať do minulosti, ale mal by naplno prežívať prítomnosť.
Súhlasím.
Raz začas, keď mozog vypne od životne dôležitých povinností, takýto druh spomienkových výletov príde celkom vhod.
Dokonca môže aj liečiť.
