Niečo, z čoho by aj mne samej na druhý deň stavali vlasy na hlave.
Čo také?
Povedzme rozospievať sa na plné gule v autobuse; objať neznámeho človeka;
vykašlať sa na autocenzúru, milosrdné lži, dobrú výchovu a vykričať všetko,
čo si skutočne myslím.
Sedím a s úsmevom rozmýšľam, čo by som si tým navarila a ako by reagovalo
okolie v tom okamihu a čo by im v spomienkach na mňa ostalo pre budúcnosť.
Ktohovie, či by sa ku mne niekto pridal v škriekaní, alebo by mi aspoň zatlieskal-
spievam celkom slušne a keby superstar nemala nezmyselnú vekovú hranicu,
teraz by ste čítali krátky literárny útvar hviezdy.
Lenže, ako sa tak celkom slušne orientujem v našom svete bez prívlastkov,
určite by každý prítomný majiteľ mobilu (teda všetci) volal pre istotu na miestnu
psychiatriu a na najbližšej zastávke by ma so striekačkou sedatív čakal uvítací
výbor. Hádam by sa našiel niekto, čo by zelenel na chvíľu od závisti nad mojou
slobodou a veru by mal prečo.
Pre istotu si prehrýzam peru a pretlak emócií, citov a túžbieb vypustím až za
dverami svojho bytu. Chudáci susedia...
Napriek tomu mi je tak trocha smutno zo všetkých tých zamyslených tvári s
krčovitou snahou zachovať si dôstojnosť za každú cenu, ktoré denne míňam počas
svojho putovania životom.
Sľubujem verejne, že hneď v ten deň, keď sa na mňa zo zrkadla pozrie cudzí
človek a vôbec, ale vôbec sa mi nebude páčiť, vyrukujem na svetlo božie s tým
najbláznivejším kúskom, aký ma v tom okamihu napadne.
Tak sa, prosím, nepreľaknite, ak vás, alebo vášho psa raz na ulici pobozká, pošle
kosiť lekvár do Pakistanu, alebo zanôti tancujúce čudo.
Naozaj nebude potrebovať kazajku, práve naopak - bude to znamenať, že sa práve
všetkých nepotrebných zbavuje.
Pri múroch blázinca aj tak nie je nikdy dosť jasné, kde je dnu a kde von...
