Po hrboľatej ceste kráčala láska.
Vlasy jej viali vo vetre a šírila okolo seba nezabudnuteľnú vôňu.
Ľudia jej vybiehali v ústrety, sviatočne oblečení a pozývali ju do svojich príbytkov.
Ponúkali pohostinnosť, zdržiavali v uprataných obývačkách, rozprávali bez prestania
o svojich životoch, o svojich plánoch a predstavách do budúcnosti.
Plakali, prosili, sľubovali modré z neba aj vyhrážali, len aby si ju udržali na novej
koženej pohovke.
Nepýtali sa, čo si v skutočnosti praje a čo potrebuje.
Namiesto vody jej nosili kávu a namiesto chleba ju nalievali pálenkou.
Ako každý hosť aj ona ich po čase začala nudiť. Nebadane zazerali na hodiny a v duchu
rozmýšľali, čo mohli urobiť počas celého toho času, kým sa s ňou museli zaoberať.
Najradšej by jej zaplatili izbu v miestnom hoteli a vždy, keby na ňu mali náladu, vzali
by ju na návštevu.
Stala sa im príťažou v ich rutinných dňoch života, prekážkou, kameňom uviazaným
na členku.
A tak sa Láska nebadane vytratila na dvor, pokým sa jej hostitelia v kuchyni
dohadovali, kto zabudol zaplatiť splátku za auto.
Pomaly sa vzďaľovala od domu, z času načas zastala, obzrela sa, či sa za ňou niekto
nerozbehol, keď prišiel na to, že jej už niet.
Nikto.
Iba z otvorených oblokov sa ulicou rozliehal prerývaný krik.
Smutno bolo Láske, že sa znova musela pobrať na cesty. Tak rada by už aj ona našla
natrvalo strechu nad hlavou, aj v obyčajnej chatrči, pokrytej slamou.
Stúpala chodníkom po parku, aleji, lúkach, z každej strany ju zdravili vtáčiky,
rozkvitnutý orgován skláňal konáre v pokore pred nenapodobiteľnou krásou vône
Lásky. Dokonca k nej pribehol párik ježkov a pyšne ukazoval na obdiv svojich malých
pichliačikov.
Keď sa už narozprávala a vyobjímala so všetkým životom, ktorý na svojej púti
stretla, zazrela na starej zničenej lavičke sedieť dievča, taška prehodená cez zvetralé
operadlo a prstami si po zaprášených lícach rozotierala mokré slané potôčiky.
V ruke držala čiernobielu fotku, z ktorej sa na ňu usmievala holá, ušatá hlava.
Otočila ten kúsok papiera a donekonečna si čítala pár viet:
Padám do otvorených kruhov na vode
a nemám strach.
Nech ťa poteší,
že nikdy nezostárnem.
Hoci ju hrča v krku dusila, pocit prázdnoty, bezradnosti a zbytočnosti, čo sa snažil
prikryť jej plecia ako jarný dážď, ticho a nebadane, odháňala zaslzeným úsmevom
do diaľky.
Ani si nevšimla, že už nie je na lavičke sama.
Utrela tvár vlhkým rukávom, tašku nechala visieť na lavičke, vzala Lásku za ruku
a vykročili spolu k svetlu, čo sa v tej chvíli objavilo na konci ulice.
