Takže ty vyzeráš ako ja?
Nuž, nie tak úplne.
Čo to znamená? Chceš tým povedať, že nemáš ruky ani nohy?
A načo by mi boli?
Ani telo a hlavu nemáš?
Nie, nepotrebujem ich na tvorenie.
Ako to? Nestvoril si nás na svoj obraz?
To je pravda, ty si môj obraz, nie obraz mňa.
Ahá, už tomu začínam trocha rozumieť.
Myslíš?
Keď mi ešte máličko pomôžeš...
Tak dobre, počúvaj: dal som ti stupnicu a ty tvoríš hudbu; dal som ti hlinu a ty stavaš domy; dal som ti obilie a ty pečieš chlieb.
To je pravda, ja naozaj tvorím. Som niečo ako ty.
Nuž, až potiaľ je to pravda.
Ako to?
Ja totiž neničím to, čo som vytvoril, na to si vystačíš aj sám.
Nepovedal si, že niečo musí skončiť, aby iné začalo?
Nie, to si si vymyslel, aby si pred vlastným svedomím ospravedlnil svoje deštrukčné chúťky.
Možno na tom niečo bude.
Niečo? Dal som ti oheň a ty ním páliš iným strechu nad hlavou; dal som ti železo a ty si ním začal zabíjať život; dal som ti potravu a ty si začal zabíjať sám seba. Takto by sme mohli pokračovať donekonečna.
Ja viem.
Dal som ti slobodu a ty si si vymyslel peklo.
Ale veď...
Čo, hadam len nechceš povedať, že je to môj výtvor...?
No...
Aký význam by pre mňa malo?
Predsa na potrestanie hriešnikov...
Ja nie som sudca, ani kat. Som Stvoriteľ a stvoriteľ tvorí, neustále. Nepripisuj mi vaše vlastnosti, čo si tak samoľúbo pestujete.
Tak ako to v skutočnosti naozaj je?
Skutočnosť? Naozaj si presvedčený, že ju chceš poznať? Že si pripravený ju rozoznať?
Pýtaš sa, akoby si ma chcel pokarhať.
Už zasa mi dávaš ľudské vlastnosti?
Prepáč, takže ty si niečo také, ako vedecké laboratórium, ktorého výsledky užívame my všetci?
Nie tak doslova. Vedci sú akísi novodobí archeológovia, ktorí iba pomenuvávajú to, čo už existuje, čo som ja vytvoril.
Fúú, to bude asi dlhá a náročná cesta.
A ty si stále iba na začiatku. Ak chceš, budem ti robiť spoločnosť.
Pravdaže chcem, to by bolo úžasné. A ty, ty by si bol ochotný?
Priateľu, čakám iba na to, kedy ma požiadaš a už nikdy sa nebudeš cítiť sám.
Je to také jednoduché, až sa mi nechce veriť.
Presne tak, to len ty sa snažíš veci čo najviac komplikovať. Myslíš si, že nie si na úrovni rozprávať sa so mnou a potrebuješ sprostredkovateľa. Ale kto iný ak nie ja pozná tvoje pravé pohnútky, všetko, čo sa v tebe odohráva. Pre mňa ste všetci rovnakí. Mám vás rád úplne identicky.
Ale to nie je spravodlivé.
A sme zasa pri tom. Začínaš vynášať súdy. Myslíš si, že si lepší ako iní. Ktorá bunka v tvojom tele je lepšia? Ktorá je dôležitejšia? Bez ktorej by si sa zaobišiel - bez tej v srdci, alebo v konečníku?
No teda, ty mi dávaš lekcie.
Ja? Nie, iba odpovedám. Pravdaže, možno nie to, čo by si chcel počuť.
Cítim sa, akoby si ma obral o všetky ilúzie.
Je ťažké pripustiť si, že lávka pod tebou je poriadne prehnitá, však?
To je možné.
Lenže poviem ti jedno - nie dažďové pralesy, nie ohrozené druhy zvierat, ale vy, ľudia potrebujete zachrániť. Zamyslieť sa nad tým, kto vlastne ste.
Ale my to veľmi dobre vieme.
Viete čo? Kto má aké postavenie, koľko majetku, poznáte všetky atribúty, ktoré vôbec nie sú podstatné, ináč by to neboli atribúty.
Tak poraď, kde máme začať?
Na začiatok by stačilo, ak by ste si dali odpoveď na jednoduchú otázku: -ako by som sa zachoval, keby sa tu odrazu objavil mesiáš. Aj keď ja ten výraz úprimne nemám rád, lebo ste si ho priveľmi zosobnili a pritom nemáte ani štipku reálnej predstavy, čo vlastne znamená.
A čo v skutočnosti znamená?
Mesiáš je najlepšia verzia vašich najkrajších snov, akých ste vôbec schopní. Vravím schopní, lebo pravdou je, že sa už hanbíte aj snívať.
Takže to nie je konkrétna osoba, na ktorú čakáme?
Nie. Je tu odpradávna, sleduje vás a je mu do smiechu, lebo všetko prebieha presne tak, ako ste si to naplánovali.
