A tak sa postupne predierajú na povrch, riadne zamotajú spomienky, ale vysvetlia množstvo "záhadných" správaní a postojov. Stane sa, že sa pri takýchto regresných výletoch prebudí mátoha, zakorenená v minulosti, prerastajúca do dospelých liet.
Zlostný, hrbatý chlap na ulici mi spôsobuje zimomriavky ešte aj teraz. Ešte väčšie však presviedčanie, že prekročením hranice stovky hriechov môže aj mňa pánbožko potrestať tak, ako jeho. Riadne to zamávalo s mojou predstavou o fungovaní dobra a zla. Zo začiatku som si dávala pozor, ale bolo to také ťažké. A keď stovka prehrmela pomedzi detské prehrešky, prestala som ich postupne počítať.
Jeden smutný deň susedia pochovali svoje dieťatko a mne dlho nedávala zaspať otázka - akú má cenu dieťa pre rodičov. Milión? Dva milióny? Existujú peniaze, ktorými by sa vyjadrila cena života? Tajne som dúfala, že sa nikdy nebudem musieť skutočne zaoberať takýmito počtami.
Utekala som ďaleko od domu, túlala som sa celé dni a dychtivo objavovala svet. Až večer, keď rozsvietené lampy odolávali náletom chrústov, s obavami z výprasku vracala som sa domov. Už vtedy som chcela poznávať aj za cenu bolesti. Zanovito som stískala pery, slzy mlkvo stekali a kreslili čiary na zaprášenej tvári.
A tak som ušla z domu. Blúdila som ulicami a rozmýšľala, či by naši boli ochotní za mňa zaplatiť, len aby som sa vrátila. Útek trval iba doobeda, doma sa varili pirohy a oblokom sa šírila vôňa prepraženého masla. Nuž, v takomto opare padajú mnohé predsavzatia.
Vybavuje sa mi vlastná modlitba - čarovná formulka, vymyslená pre prípad hrozby výprasku pri neskorom príchode domov. Vyslovovala som si ju stúpajúc tmavým schodišťom s takým presvedčením, že by bolo divné, ak by to nevyšlo. Fungovala vždy.
Prečo sa mi to všetko vybavuje? Prečo otváram staré páchnuce konzervy a prežívam znova tie isté pocity ako už raz dávno? Možno sú to tiež odpovede na otázky, čo si neúnavne kladiem.
Prinesie mi moje spomínanie ovocie chápania? Skúsim silno zatriasť stromom...
