Jano bol druhý najstarší zo siedmych detí a práve sa začal otáčať za dievkami, keď ho , nič netušiaceho, odviedli na front spolu s ďalším bratom a otcom. Materi doma zostali iba dievčatá a maličké deti. Na dedine sa málo vedelo o tom, prečo sa vojna začala, iba tušili, že nedobré časy zasa nastali. A deti treba živiť od pondelka do nedele aj bez chlapských rúk.
Aj Jano si zúfal, ocitol sa ďaleko od rodiny a potom aj od otca s bratom. Navliekli ho do akejsi uniformy, dali do ruky pušku a povedali: "keď povieme, strieľaj". Začalo sa šuškať medzi chlapmi, že na zlej strane bojujú a tajne sa dohovárali, kedy prebehnú. No kým sa im to podarilo, pochytali ich ako ovce a zasa ich viezli, do tábora, do tajgy, ešte ďalej od domova. Ťažké chvíle prežíval Jano a iba spomienka na rodinu, na mamu a najmenšiu sestričku ho držala priživote.
Skončila vojna, materi sa domov vrátil muž a syn, obaja s týfusom, ale živí. Iba Jana nebolo. Žiadnej správy či žije, alebo sa už na ňom vlky hostia. Darmo vyzerali na priedomí, ich najstarší neprichádzal. Keď už druhý rok po vojne zvony v kostole odbíjali, mladí pomaly zabúdali na smútok a bolesť, oblečení do najlepšieho, čo doma mali ponáhľali sa na tancovačku, na kopci za dedinou objavil sa žobrák. Celý zarastený, vychudnutý, ufúľaný a zavšivavený až sa ho všetci v dedine zľakli. Iba jedno svetlovlasé dievčatko ho spoznalo a bosé utekalo mu naproti s vískotom a natiahnutými rúčkami.
Jano sa po strastiplnej ceste peši, po oslobodení tábora vracal domov nečakaný, oplakaný a takmer pochovaný. Mladý muž s pohľadom starca, za niekoľko rokov prežil celý svoj život. Nikdy viac nerozprával čo zažil, ani v krčme pri poldecáku sa mu jazyk nerozviazal, iba ten hlboký pohľad rozprával sám od seba. Ešte raz ho chceli do basy zavrieť, keď bránil jedinú vychudnutú kravku pred kontingentom, aby načisto od hladu drobizg nepochorel.
Žena, ktorú ľúbil sa zatiaľ vydala a tak ostal sám ako prst a prestal viac od života čakať veľké veci. Kade chodil, tam rozmýšľal, načo sa vlastne na ten svet narodil, kto ho tak uriekol, že sa mu v živote neušlo veľa radosti. Možno preklínania Ďura z vedľajšej dediny, ktorého na poslednú chvíľu z mláťačky vytiahol, keď mu už mašina načisto nohy zosekala. Mal ho tam radšej nechať, ako celý život iba nadávky od mrzáka počúvať.
Roky utekali a z Jana sa stal starý chlap, aj blonďavej sestričke už dávno vlasy zošediveli. Iba jej najmladšia od malička po celý čas, rada v spoločnosti čudného ujca ostávala a zahŕňala ho láskou ako svojho druhého otca. Keď ho poprvýkrát zubatá prišla lákať, sedela v nemocnici pri jeho posteli a s láskou ho hladkala po kostnatej ruke, aby sa necítil sám a opustený. Ešte dlhé roky dostal do daru, aby sa potešil zo života, videl ako sa svet naokolo mení a pochopil, že aj bez vlastnej rodiny sú tu ľudia, tešiaci sa z jeho prítomnosti.
Netrpezlivá tetka smrť poslala ohlášky podruhýkrát so všetkou nedočkavosťou. Nepočítala so silou ľudského citu a tak sa zas načas pobrala na inú lúku kosiť. Vtedy aj starý Jano pochopil, že nežije nadarmo a že je obklopený blízkymi, ktorí oňho celý čas stáli. Začal robiť plány, čo urobiť, zmeniť a tešil sa z každého nového dňa. Hádam najšťastnejší bol, keď videl do dvora vchádzať obľúbenú neter, čo mu bola ako vlastná. Vtedy sa cítil takmer nesmrteľný. Naozaj takmer. Do tretice už nemal síl sa brániť aj keď naozaj statočne bojoval.
Pravdaže to viem, každý raz som pri tej posteli sedela, držala tú vráskavú ruku a želala mu slobodu, akú mu nebolo súdené po celý svoj život okúsiť.
