Ktosi povedal - skončilo tvoje poslanie, urobila si všetko,
pre čo si sem prišla, je čas odísť.
Som rada, že som sa aj ja vošla do tvojho prideleného
času.
Že sme spolu mohli flámovať v lete pri jazere, cítiť prvé
dotyky ozajstného sveta, byť z toho vzrušené a snívať
svoj veľký sen.
Odpusť mi, že nepôjdem plakať tam, kde budú svoj smútok
vylievať všetci.
Ja vôbec nie som presvedčená, že ti je teraz zle,
dokonca si myslím, že si na lepšom.
Tie slzy smútku patria iba samote, prázdnemu miestu,
čo po tebe ostane.
Sú to slzy, čo prelievame sami nad sebou.
Z ľútosti, že prichádzame o všetko, čo sme ešte spolu
mohli prežiť.
Lenže dnes nejde o nás.
...ešte mohla...
Možno, ale jej poslanie je teraz iné.
Ktosi múdry raz povedal - "začni aspoň tušiť pravdu a
nikdy viac nepocítiš, čo je strach".
Tak žiadne zbohom, len dovidenia!
