Ohromila ma tvoja úprimnosť, s ktorou si pomaly odkrýval taje svojej duše, s ktorou si sa vyjadroval o svojej rodine, priateľoch, ktorá však z teba urobila omnoho zraniteľnejšieho človeka. Pravdepodobne si si to uvedomoval, a práve tu, v tomto období, došlo k stvoreniu tvojej druhej tváre. Ilúzii, ktorá mala za úlohu uchrániť tvoj vnútorný svet pred neprajníkmi. Ten svet, ktorý si mi s toľkou ľahkosťou a prirodzenosťou odhaľoval. Každý jeden náš rozhovor viac a viac utužoval dôveru, ktorá medzi nami rástla neuveriteľnou rýchlosťou. Avšak tvoje zväčšujúce sa pretvárky začali pomaly miasť aj mňa. A to som si myslela, že ťa poznám lepšie ako samu seba. Čoskoro som však pochopila tvoju taktiku hry, aj príčinu strachu pred sklamaním. A tak som nemala dôvod hnevať sa na teba, keď nie vždy z tvojich úst vychádzala pravda. Bol si iba zmätený z nového prostredia a možných reakcií na tvoju osobu. Ale iba pred kamarátmi si sa hral na niekoho iného. Bolo to očarujúce sledovať tvoje premeny. V jednu chvíľu si sa so mnou potichučky rozprával a so smútkom v hlase zdôveroval s problémami a pár sekúnd na to si bol niekým úplne iným. NIE! Nebol si! Iba si chcel, aby si to ostatní mysleli. Aby ťa obdivovali za niečo, čo si nespravil, za slová, ktoré neboli nikdy tebou vyslovené. A prečo? Naozaj si myslíš, že im nemáš čo ponúknuť? Že by ťa odsúdili za úprimnosť? Nie! Určite nie! Rovnako ako ja, mali by ťa radi práve vďaka nej. Mali by... ale teraz neviem, či už nie je neskoro na odhaľovanie pravdy...
Obdivovala som na tebe, ako si stál pri mne vždy vtedy, keď som to potrebovala. Schopnosť vnímať detaily si v našom vzťahu veľmi dobre využil. Aj keď som sa snažila zakryť svoje pocity v nepriaznivých situáciách, vždy ako prvý si vedel, že sa necítim dobre, že potrebujem vypočuť, vyplakať sa, upokojiť, uistiť sa, že všetko bude dobré. A ty si tu bol so slovami, ktoré utíšili môj žiaľ. Vždy si tu bol! Tvoja prítomnosť ma viac a viac rozmaznávala. Rovnako ako vedomie, že tu aj budeš pre mňa. Ako priateľ, nie partner, frajer, ale skutočný priateľ.
A potom zrazu prišiel velikánsky úder, ktorý ma zmenil od základov. Vlastne aj tebe môžem sčasti vďačiť za to, kto som. Tvoja choroba sa začala zhoršovať a ja som nebola schopná ti pomôcť. Cítila som sa tak bezmocná, zbytočná. Nevedela som, ako reagovať, ako mám zmierniť tvoju bolesť, zmeniť osud. Jediné, čo som ti mohla ponúknuť, boli slová. Pre niekoho tak zbytočné zoskupenia hlások, no ja som sa ťa snažila práve s ich pomocou upokojiť, podporiť, uistiť, že som s tebou a tu pre teba. Pamätám si na náš rozhovor v jedno piatkové dopoludnie. Vravel si mi o svojich pocitoch z liečby, ako to celé tvoji rodičia ťažko znášajú, ako niekedy v ich očiach vidíš túžbu, aby to všetko už skončilo. Neuveriteľne ma každá tvoja veta bolela. Zrazu zvonček oznámil začiatok vyučovania a ty si sa chcel rezkým krokom mladého muža rozbehnúť do triedy, no namiesto toho si pomaly odkríval s neistotou v končatinách, ktoré už nevládali znášať toľkú ťarchu liekov a injekcií. Na ten obraz v živote nezabudnem. Oči sa mi zaliali slzami a na tvári sa objavil neúprimný úsmev, ktorý ťa mal presvedčiť, že to znášam statočne spolu s tebou, no priznám sa, ani ja som mu neverila. Celú hodinu som takto otrasená preplakala. Niektorí spolužiaci v sebe nezapreli vrodenú zvedavosť, iní naozaj chceli pomôcť, no ich záujem o mňa ma znervózňoval ešte viac. Prečo upokojujú MŇA? Ty si ten, ktorý to má ťažko znášať, o ktorého sa majú starať, pomáhať mu! A nie ja! Ja mám pevne stáť pri tebe! Prečo si všímajú MŇA? Rovnako mamka, ktorá mi neskôr doma dodávala odvahu, no ja som už bola príliš slabá na prijímanie akýchkoľvek rád. A prečo zase JA? Veď ty si chorý! Ja som iba neschopná pomôcť ti! Mysľou mi blúdilo nespočetné množstvo otázok.
S nešťastím a bezmocnosťou v hlase som začala kričať do prázdnych stien. „PREČO? PREČO MUSÍ TEN ČLOVEK TAK TRPIEŤ? PREČO ON?“ Upokojenie neprichádzalo a ja som sa stále dookola spytovala tú istú vetu. Koho? Od koho som chcela počuť odpoveď? Po chvíli som však našla vinníka za všetku tvoju bolesť, obviňovala som samú seba. Bála som sa, že ty si bol v mojom živote preto, aby som si ho naplno začala ceniť, aby som si uvedomila vážnosť zdravia. Zožieral ma pocit, že ja môžem za tvoje utrpenie, že Boh mi ťa zniesol z nebies za účelom zmeniť toto rozmaznané dievča, ktoré vždy malo to, po čom túžilo. A teraz, keď si splnil svoju úlohu, mi ťa chcel vziať?! Nevládne som ležala na posteli, no ten obraz výhry bezcitnej choroby nad tvojím slabým organizmom som nedokázala odohnať. A ani som nechcela. Bála som sa, že krásny,no utrápený pohľad, venovaný iba mne, keď si kráčal do triedy, bol náš posledný. Zatiaľ, čo ja som sa trápila doma, ty si prežíval svoje najťažšie chvíle v nemocnici. A ja s tebou! Boli sme v tom obaja! Minútu čo minútu som s netrpezlivosťou odratúvala, každú chvíľu môj zrak skĺzol na hodiny, ktoré boli akoby navždy podriadené pánovi s menom Večnosť. Asi po dvoch hodinách mi zazvonil telefón a ja som nechcela prečítať ten odkaz. Nedokázala som si predstaviť plynutie svojho života bez tvojich rád, slov, uší, ktoré ma tak radi vypočuli. Ruky sa mi triasli a zrazu mi slzy vyhŕkli ešte viac. Bol to nezastaviteľný prúd emócií. ŽIL SI! ŽIL! A ja s tebou som ožila ako čerstvo poliata kvetina. Tou vodou si bol pre mňa ty.. Znovu som v sebe objavila chuť kráčať aj po tŕnistej ceste, lebo sa to oplatí, má to zmysel, určite dobrý koniec. Už len kvôli tebe... Z vďačnosti ku všetkým vzácnym múdrostiam, ktoré si ma naučil možno aj nevedomky. Sľúbila som si, sama pre seba, že od teraz prídem vždy, keď ma budeš potrebovať. Sila, ktorá ma naplnila vďaka radosti z tvojho vyhratého nekompromisného zápasu, mi dodala ešte viac odvahy. Aj keď si o tom nevedel, ostala som ti na celý život vďačná a odhodlaná splatiť ti to všetko svojou prítomnosťou.
Pamätám si na hneď prvý deň plnenia svojho záväzku. Ráno som ako obvykle prišla do školy a s netrpezlivosťou čakala na teba. Veľmi som chcela vidieť tvoje oči. Tie maličké zrkadielka skutočne čistej dušičky, ako sa tešia, radujú zo života, také, aké má mať jeden mladý človek. Vlastne nikdy pred tým som ich nevidela naozaj úprimne šťastné. Zrazu sa tvoj tieň vynoril spoza rohu a ja som pred sebou videla muža s pohľadom zničeným a utrápeným skúsenosťami, nie vekom. Pribehla som k tebe, podoprel si sa o moje rameno a krívajúc sme spoločne odkráčali k triede. Na pleciach som niesla celú tvoju váhu, trápenie, bolesť, no v daný okamih som bola schopná vydržať omnoho viac. Cítila som niečo, čo ešte nikdy nenaplnilo v toľkej miere moje srdce, POTREBNOSŤ! Ty si ma potreboval a ja som ti pomohla. Bol to ako zákon akcie a reakcie. Tak veľmi sa mi zapáčil ten pocit. Aké krásne je byť potrebným. Mať opodstatnenie na tomto svete. Vedieť, že pre niekoho je vaša prítomnosť užitočná, nezbytná.
Avšak v kútiku duše som cítila, že ak si raz navyknem na tento luxus, ak to môžem takto nazvať, rozlúčiť sa s ním bude neskôr veľmi ťažké. No myslela som si a bola som presvedčená, že pri tebe ho budem prijímať v obrovitánskych dávkach neprestajne. Aj keď si bol už za podstatnou časťou liečenia, vždy nad tebou visel otáznik, ktorý ťa tak strašne deptal. A preto som sa zase snažila zo všetkých síl upokojiť tvoju myseľ a zaplaviť tvár úsmevom. *** to be continued***
