Simona Lučkaničová
Čo by sa stalo...
...keby ma kráčajúc cez prechod pre chodcov zrazilo auto? Zakaždým, keď prechádzam cez ten prechod, hlavou mi blúdi nespočetné množstvo myšlinok...
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Žena, čo zmysel nachadza v nezmyselnom, hlasy v tichu, slova na prazdnom papieri. Hlada nikym nenajdene... Zoznam autorových rubrík: Poetry, Myšlienky, Zo strán môjho života, Zapisky z anglickej kapsy..., Nezaradené
Zo strán môjho života
Simona Lučkaničová
Kto mi pomože?Kto sa o mňa postará?
Tieto slová zdobili odkaz pripevnený na obojku jedného malého kokeršpaniela, ktorého budúcnosť nemala istý smer...Tieto slová zazneli ako prvé z úst neznámeho človeka, ktorý ma pred pár dňami zastavil prechádzajúc sa po ulici...
Simona Lučkaničová
Rieka (pokračovanie II)
Spolu s vrecom zážitkov sa roztrhala aj hrdzavá igelitka plná klamstiev. Spočiatku som ich prehliadala. Podvedome alebo nútene? Neviem... No s istotou môžem povedať, že mi to trvalo naozaj pridlho, pokiaľ som zistila, že obsah tvojich slov nie je ani zďaleka založený na pravde. Aj po takmer úplnej istote o nepravdivosti tvojich výrokov som mlčala. Mojím cieľom nebolo znemožniť ťa, preto som nejako hlúpo dúfala, že sám pochopíš, že si na tebe vážim tvoju skutočnú dušu a nie výkony, ktoré si /nie si schopný vykonať.
Simona Lučkaničová
Rieka (pokračovanie I)
Možno práve preto, že som s tebou prežívala každý jeden šťastný deň, cítila som, ako sa za tebou zakráda smrť. Bola ako tvoj tieň, nenápadne viditeľná, viditeľne nenápadná. No ja som tentoraz už bola pripravená a ochotná brániť tvoje čisté a tak zraniteľné srdce aj vlastným telom. Možno som ju na chvíľu odradila, no po čase zase vystrela svoje pazúry za ďalšou mladou obeťou, ktorá sa zachytila v jej pavučine. Bol to tvoj kamarát.
Simona Lučkaničová
Rieka (pokračovanie)
Nikdy nezabudnem na jeden deň strávený v spoločnosti dvoch úžasných ľudí v kaviarni Cinefil, ktorí sa spolu so mnou modlili v malej cirkevnej komunite za tvoje zdravie, lebo vedeli, síce iba z môjho rozprávania, že si nezaslúžiš trpieť.
Simona Lučkaničová
Rieka
Bol si veľký a pekný. Široké ramená, nádherné úprimné oči, šibalský úsmev a tak zamatový hlas. Ale ja som sa do teba nezamilovala. Nie... Heh... A možno. Trošku. Trošičku, ale... Vždy som chcela mať priateľa. Niekoho, kto bude rozumieť mojim častokrát nezmyselným činom, slovám, kto mi všetky prehrešky odpustí, lebo bude vedieť, kto som, bude o tom na sto percent presvedčený a s pokojným hlasom si v správnu chvíľu len tak zamrmle: „Veď nemala svoj deň...!“ A takého človeka som našla v tebe! Niekedy som tomu sama nechcela uveriť, že si skutočný, že nie si len prelud, výplod mojej fantázie. Ja? Ja mám mať toľké šťastie? Postupne som sa z tohto šoku či eufórie dostávala. Nezabudnem na jeden okamih, keď si sa otočil a ja som ti potajomky pošepkala do ucha „Ďakujem za to, že si tu!“ To vyznanie bolo tak tiché, podobalo sa skôr iba pohybu pier. Bol si ako taká porcelánová bábika, pri ktorej som veľmi vážila slová a s citom sa o ňu starala, aby sa jej neublížilo, aby sa mi nezlomila.
Simona Lučkaničová
A stále dookola...
... a zase sa začal deň... opäť s myšlinkou na teba... opäť blúdiš medzi chlopňami centra môjho fyzického bytia... opäť šteklíš mi myseľ a škodoradostne sa pohrávaš s fantáziou... opäť cítim tvoju vôňu, čo krídlami ma pred nepriateľmi sveta prikrýva... opäť ma všadeprítomne víta tvoj úsmev... och... ako len zbožňujem tú malú veľkú podobu, polohu tvojich pier... a zase mi neskrotená spomienka na teba výpúšťa motýle v brušku...a tie sa šantia ako hravé dietky preletujúce cez slnečné lúče držiac sa nôt melódie lásky... a opäť počúvam tvoje slová v tichu...a odpovedám im...a zhováram sa s nimi... sa s tým tichom... s tebou...
