Sedeli sme tom podniku, príjemne popíjali čaj a zrazu mi zazvonil telefón. Každé jedno vybrovanie spojené s rezkou melódiou vo mne prebúdzalo zvedavosť no aj strach pred obsahom tvojich slov. Moje obavy však boli tentokrát neoprávnené. Oznámil si mi, že choroba sa každým dňom vytráca z organizmu a čoskoro si mal byť úplne zdravý. Konečne sa pred tebou objavila istejšia budúcnosť. Raz, možno čoskoro, sa zaradíš medzi bežných chlapcov v tvojom veku. Avšak prebdené preplakané a vytrpené dni, noci ťa už budú navždy odlišovať od ostatných. Stal si sa iným človekom. Konečne som v tvojom hlase počula úprimnú a skutočnú radosť. Bola som tak šťastná, slzy sa mi tlačili do očí no ani náhodou som nechcela zastaviť ich prúd. Veď ma ťažili už od začiatku tvojej choroby! Kvapky plné bolesti a strachu zrazu tak ľahučko a uvoľnene padali z mojej tváre na zem a ja som hneď pocítila tú povestnú krásu úľavy. Odvtedy verím na zázraky! Tvoje vyliečenie bolo jedným z nich. Aj keď musím s úsmevom priznať, že ďalší zázrak sa nachádzal v mojej blízkosti každý deň – bol si to práve Ty!
Neraz som sa pristihla pri tom, ako ťa potajomky pozorujem. Každý jeden pohľad na tvoje zdravé telo, rezké nohy ma napl´ňal neuveriteľnou radosťou. Počas telesnej výchovy si často naháňal loptu s odhodlaním siahnuť až na dno svojich možností a ukázať všetkým naokolo svoje hráčske kvality. A ja som stála bez pohybu dívajúc sa uprene na teba so šťastným úsmevom. Zase raz som videla toho chlapca plného energie...života...
Bol si tak úžasný, neuveriteľne pozorný.Neviem, ako si to dokázal, či za ten čas sme si na seba tak zvykli, že častokrát si mi čítal slová, názory na danú tému akoby priamo zo srdca. Heh, vždy keď si ma nejako nahneval a ja som mala možnosť vykričať ti to do tváre, prišiel si a spravil presný opak toho, čo mi spôsobovalo hnev. A tak som už nemala dôvod byť nešťastná. Už som sa ani nezamýšľala nadtým, ako dokážeš vždy vycítiť tú správnu situáciu.Bolo to roztomilé a vždy ma to rozosmialo.
Pamätám sa na jeden deň, keď som si ťa chcela možno vyskúšať, ak to môžem tak nazvať. Ako v každom vzťahu, aj tu ma ťažila otázka, či sa vo svojich citoch k tebe nemýlim, či som si celé naše priateľstvo nevymyslela, nezidealizovala. Už tradične sklamaná ľuďmi naokolo som sa bála dôverovať kadekomu. Aj napriek tomu, že ty si ani zďaleka nebol hocikto, strach z ďalšej facky od blízkeho človeka ma neuveriteľne deptal. Tak som si jedno ráno povedala, že tentokrát ja ako prvá neprídem za tebou. Chcela som vedieť, či ti budem chýbať tak veľmi, ako to bolo v mojom prípade, keď som ťa nevidela či nepočula viac ako 24 hodín. Viem, že táto skúška bola úplne hlúpa a ani zďaleka nemohla podať objektívny dôkaz tvojho postoja ku mne, tvoj príchod, resp. nepríchod za mnou v priebehu tohto dňa ma iba viac utvrdzoval v názore, že za všetko pekné môže iba moja bujná fantázia. Po skončení vyučovania som dosť sklamaná svojimi myšlienkami chcela hneď odísť domov, no pôvodné plány boli prerušené práve tebou. Odchytil si si ma na chodbe a chcel počuť vysvetlenie, prečo sme sa tak dlho nevideli. Zdraviac sa všetkým svojim kamarátom, s ktorými si mal ísť von, si stál pri mne so záujmom a chuťou porozprávať sa, zdôveriť s novými problémami a vypočuť tie moje. Znovu som pocítila ten starý známy krásny pocit potrebnosti. A naplnilo ma ešte niečo. Istota, že v našom vzťahu sa nemýlim.
