Písal sa deň 11.06.2005 18:39, keď sa poslednykrát nadýchol, jeho duša opustila svoju hmotnú podobu a vyletela priamo k nebesám. Jeho odchod bol tak zbytočný, spojený iba s mládežníckou chuťou dokázať si svoju silu či nesmrteľnosť. V ten deň si pracoval v maminej robote. Večer v sklade po odrobených hodinách ťa zaskočil pohľad na vonku sa tackajúce telo. Až po chvíli pouličné svetlá odhalili črty tváre, ktorých totožnosť ťa vydesila. V duchu si presviedčal sám seba o nepravosti pocitu, ktorý sa ti ale kruto vysmieval do tváre. Stál si však pred tvrdou realitou. Maroš sa blížil k tebe s krvavo červenými očami, neprítomným pohľadom. Za ním šiel ten známy tieň s pocitom víťaza. Vážnosť situácie ťa prinútila konať spontánne bez dlhšieho premýšľania. Nasadol si do auta bez akýchkoľvek skúseností s volantom no s odhodlaním zachrániť človeku život. Jeho bezvládne telo zvalené na zadných sedadlách bolo dôkazom správnosti tvojho konania. Žiadne iné východisko z tohto bludiska nejestvovalo. Rútil si sa ulicami s nestabilnou rýchlosťou, ktorú predbehovala snaha pomôcť človeku. Napriek tvojmu hrdinskému činu si už nedokázal zmeniť osud. Ani rýchla reakcia a neuveriteľná odhodlanosť či viera nezastavili čas. Čas odratúvajúci posledné sekundy jedného života. Keď si mi to, čo sa stalo, neskôr s hlasom plným bolesti povedal, videla som, že sa ti zrútil svet. Bol si ako malé chlapča, ktoré práve zistilo, že darčeky nenosí Mikuláš. Tak zmätené, bez ľudí, ktorým by mohlo dôverovať, nešťastné, sklamané. Napriek tomu, že tá otrasná smrť krúžila okolo teba tak často a vytrvalo, nikdy si ty pri nej nebol tak blízko. Nevedela som, ako zareagovať, utíšiť tvoj žiaľ, pocit bezmocnosti a viny, ktorá ťa premohla a mučila, ako keby si si to zaslužil. Objala som ťa najsilnejšie, ako som len dokázala. To bolo to jediné, čo som bola schopná v daný okamih urobiť. V duchu som však ďakovala Bohu, že si to nebol práve ty, kto v ten večer poslednykrát vydýchol. Snaha upokojiť ťa slovami, že všetko zlé má aj svoju druhú stranu, neprinášala ovocie. Tvoje znechutenie z trpkej skutočnosti nedokázali utíšiť žiadne múdre myšlienky. Potreboval si sa vyplakať a cítiť, že niekto tu je pre teba. A ja som práve pre teba a vďaka tebe a pri tebe žila!
Od toho dňa sme zaviedli ďalší náš druh komunikácie. Písanie listov. Bolo to originálne, tajomné a úprimné zároveň. Práve takýmto spôsobom si mohol dať na papier svoje pocity, ktoré ťažili tvoje srdce, naháňali strach, alebo ho naopak tešili. Milované boli pre mňa tie chvíle, keď som nedočkavo pojedala každé tvoje slovo vyryté do obyčajného hárku. Ten sa v danú chvíľu stal posvätným dokumentom a nikto nemal právo nahliadnuť doň. Ani neviem, ako to všetko začalo. Len matne si pamatám deň, keď sa z teba stal vari najšťastnejší človek na svete. Prerušovane a vzrušene si mi opisoval najkrajšie okamihy života. Momenty predchádzajúceho dňa, keď si vďaka spontánnemu účinkovaniu, rappovaniu, v jednom podniku dostal zaujímavú ponuku na sľubnú kariéru, ktorá sa neodmieta. Ani si nedokážeš predstaviť moju radosť, slzy dojatia a vďaku nebesiam, že konečne prichádza tvoja chvíľa. Obdobie, snáď nie krátkodobé, keď aj ty budeš môcť ukázať celému svetu, kto si a aká osobnosť sa v tebe skrýva.
Tým dňom sa pre teba mnohé zmenilo. Ale ako som už vravela, boli sme v tom obaja, preto zmeny neobišli ani mňa. Ani nás.
Zrazu sa akoby vrece plné zážitkov roztrhalo na malilinké kúsočky a porozhadzovalo ich po celej zemeguli. Do tvojho každodenného bežného života vstúpili originálne a nezabudnuteľné okamihy. Nahral si prvý singel, postupne celý album skladieb, na ktorom sa podieľala skupina najlepších rapperov Slovenska. Pamätám si na každý, každučký náš rozhovor. Ty si bol tak ďaleko, v Bratislave natáčal videoklip a ja som s nadšením hltala tvoje slová, skúsenosti, dávala rady do života. Obdivovala ťa, s akou silou a odvahou si sa pustil do neznámeho. Počúvala milé príhody z kolektívu priateľov, a tešila sa ako malé dieťa. Bolo to moje asi jedno z najúprimnejších prežívaní šťastných okamihov iného človeka. Stála som pri tebe, keď si to potreboval. Rovnako ako ty. Nočné telefonáty boli na dennom poriadku. Vymieňanie nových zážitkov vždy patrilo k hlavnej téme. Cez telefón som ťa zakaždým potichu pohladila, keď ti nebolo práve najlepšie, utrela slzy, keď potajomky stekali po tvári, pofúkala ranu na čele z tehly, ktorá ťa zasiahla pri natáčaní klipu...
No vždy som sa o teba bála. Neviem, ten strach akoby prenasledoval celé naše priateľstvo. On však bol opodstatnený. Kariéra ti ukrutne rýchlo prinášala želané výsledky, preto tá bojácnosť mala svoj zmysel. O tvoje ego, hrdosť, skromnosť, úprimnosť. O teba!
Verila som ti. Napriek mnohostranným upozorneniam zo všetkých strán tvojich podľa teba najlepších priateľov som verila, že ty nie si schopný takej podlosti. Veď neraz si mi hľadel do očí a v nich nebolo ani kúsok zla. Obviňovala som samu seba, že v srdci sa mi nachádza klamlivá nedôverčivosť. Preto som vynaložila všetku energiu na jej zahnanie do kúta. Veď práve ja som nemala právo neveriť. Nie len že si bol pre mňa idolom človeka, ale ja sama som prechádzala pred istým časom podobnými skúsenosťami. Preto mi pre niekoho tak nesplniteľné sny ako nahrávanie albumu nepripadali tak nereálne vzdialené. Chápala som ťa a zo všetkých síl sa snažila, aby si nespravil tú istú chybu, ako ja pred rokmi, keď som bola presvedčená, že na dlani mi leží celý svet. Teraz však už viem, že každý si musí prepísať sám stránky svojho života. Tomu, čo mu má skrížiť cestu, sa nevyhne. Áno, tak hlúpo a naivne som verila tvojim slovám. Veď prečo nejaké pochybnosti? Prečo by mi mal môj priateľ klamať? Priateľ!!! Prečo? Neviem... Ale klamal... Vo všetkom.
