A tak som len s úsmevom počúvala o tvojom európskom turné, pobyte v hoteli Carlton, nezmyselných zmluvách, ktoré za teba podpisoval bratranec so žiadnym dokladom o preberaní zodpovednosti za tvoju osobu, o imaginárnom vzťahu s celosvetovou speváčkou, ktorá sa čisto z neba zjavila v Bratislave na tajnom koncerte v neznámom podniku, o ktorom žiadne noviny nič netušili, a ty si bol práve ten, do ktorého sa zahľadela... Podpisu som sa však nikdy nedočkala...
Nič pre teba nebolo nesplniteľné. Držal si v rukách pomyselnú moc, slávu, ktorá s tebou porobila zázraky... A možno to bola len skutočne oskarová pretvárka držiaca pero, ktoré urputne zapisovalo skrz boľavých rýh do mojej duše fantazijné rozprávky. Všetci ľudia sa zrazu v tvojej mysli pretvorili na dobrých priateľov. Konexie boli všade. A tak, ako som nikdy nevidela podpis od nemenovanej speváčky, tak večne vzdialený v ríši zabudnutia je aj kábel na mobil, ktorý si mi štedro ochotne sľúbil od priateľa z Polus City Center.
Napriek tomu, že počet klamstiev sa zrýchľoval ukrutnou rýchlosťou, akoby sa niekto vyžíval v ich rozmnožovaní, priamo úmerné bolo aj množstvo mojich ospravedlnení pre tvoje správanie. Hľadala som v ňom prepojenia s detstvom, rodičmi, cez rôzne psychologické postupy som v tebe nachádzala človeka, ktorý sa pravdepodobne hanbí za to, kým je, nie je schopný postaviť sa za názor, za svoje myšlienky a osobnosť, čeliť kritike a úspešne obhájiť realitu vlastného bytia, nemá dosť síl a odvahy pozrieť sa hrdo protivníkovi do očí a povedať, čo si skutočne myslí. Preto si vymýšľa novú realitu, lebo so skutočnosťou nie je spokojný, nepáči sa mu a bezmocnosť alebo lenivosť mu zakazujú zmeniť ju. Stal si sa predmetom môjho výskumu, ale určite som na teba nehľadela ako na pokusnú myšku, neopovrhovala som tvojím správaním, nezatracovala ho, skôr sa len snažila nájsť logické vysvetlenie tvojho konanie. Musím sa skromne priznať, že to bolo úspešné. Na krátky čas s upokojenou dušou som mohla aspoň chvíľu uvoľnene spať.
Avšak, ani ja nie som nádoba bez dna a všetko má svoje medze... Tak som si jedného dňa skutočne uvedomila, že nastal čas, aby si sa dozvedel o mojich zmiešaných pocitoch, ktoré vďaka teba púšťali zákerné korene hlboko do môjho srdca.
Tak sme si v lete dohodli dlho očakávané stretnutie v príjemnom podniku. Ťažko, skutočne ťažko sme sa postupne cez kadejaké uličky a odbočky dopracovávali k hlavnej téme večera. Hľadel si na mňa s toľkou priateľskou láskou, nehou a milotou, až som sama neverila, že si vôbec schopný niekomu klamať. Pomaly no odhodlane som pozbierala všetku odvahu sveta a vyložila tie správne karty na stôl. Precízne vybraté slová mali za úlohu nezničiť ťa, neublížiť krehkej bábike, len upozorniť na to, že ku mne, skutočne ku mne, svojej priateľke, môžeš byť úprimný. Vety obalené metaforami si prijímal chladnokrvne bez väčšieho vzrušenia a argumentov. Sama som začala veriť, že môj monológ je pre teba vykúpením z bludiska klamstiev. Že odteraz sa nám obom bude krásne zhlboka dýchať v ovzduší pravdy. Domov som odchádzala mierne zmätená s množstvom myšlienok, ktoré si z mojej mysle spravili detské ihrisko. Pamätám sa, že v ten deň parné dusno prerušoval iritujúci vietor, v ktorom som však našla svoje vykúpenie. Rýchlym krokom som brázdila cestu s cieľom spriateliť sa s tým nedočkavým prírodným živlom, aby mi odfúkol všetko zlo, ktoré sa vo mne v tú chvíľu hromadilo. Hnevala som sa na teba, že ma vôbec nepoznáš. Že nevieš, kto som. Že mi nedôveruješ. Že si opäť len mojím hlúpym výplodom fantázie. Že nie si ten, za koho som ťa považovala. Vždy som bola úplne presvedčená o tvojej dobrote, láske k človeku. Ani sama neviem, prečo som si to tak hlúpo nahovárala a prečo si si vlastne získal toľkú moju dôveru. Neviem, skutočne neviem. V tú chvíľu mi srdce vrieskalo do všetkých svetových strán s ukrutným plačom a prosbou do neba, aby niekde našlo tiché miesto, kde sa môže pokojne vyplakať. Zvláštne, v ten okamih som skutočne bola na ulici sama a bez výčitiek mi dlho očakávané slzy opustili telo. Tak ako vietor očistil zaprášené chodníky svojou silou, tak odvial aj môj počiatočný hnev a za ruku priviedol do mysle novú nádej. Opäť nová nádej.
Doma bola jej existencia na chvíľu ohrozená mamkou, ktorá sa vyjadrila, že my už nikdy nebudeme skutočnými priateľmi. No odvaha s chuťou dokázať, že náš vzťah bude zachránený, ma opäť raz navštívila.
Všetky moje priateľstvá sú rovnaké vo svojej podstate. Stretnem niekoho, zistím, aký úžasný človek sa v ňom nachádza a zamilujem sa do jeho osobnosti. A práve tu je ten najpodstatnejší moment, ktorý je vždy pravidelným dôvodom ukončenia vzťahu. V tomto bode prestávam vnímať skutočnosť, môj nový objav prechádza do fáz ilúzií a už nie som schopná vnímať ho reálne. Prežijeme spolu tie najkrajšie okamihy života, no po nejakom čase sa ako Šípková Ruženka prebudím z hlbokého spánku a zistím, že svet sa po 100 rokoch neuveriteľne zmenil. Cítim sa odstrčená a otrasné výčitky opäť zaklopú na bránu môjho srdca. Napriek akejkoľvek snahe, ten vysnívaný už nie je princom z rozprávky.
A tak to bolo aj v našom prípade. Nedokázala som sa cez to všetko úplne preniesť a začať odznova. S otrasným tušením blížiaceho sa konca a hodinkami tikajúcimi za chrbtom som statočne odolávala nepriazni osudu. Myslím, že aj ty sám si cítil, že nemáme dostatok síl zmeniť to, o čom je už rozhodnuté. Otrasná myšlienka. Klamstvá neprestávali, len sa viac a viac stávali súčasťou nášho každodenného života. Vždy som sa presviedčala, že toto priateľstvo predsa nemôže skončiť tak jednoducho, bez vysvetlenia. Nie, to nie je ten správny dôvod. Preto som jedného dňa zase silno uchopila záchranné laná a dohodla si s tebou ďalšie stretnutie. Tentokrát v cukrárni.
Opäť nasledovali dlhé uličky avšak predo mnou sa nachádzal jasný cieľ. Batoh metafor som nechala doma starostlivo zamknutý v šuflíku, preto dúfajúc, že porozumieš mojim priamym slovám som nemala ani najmenší dôvod neveriť v našu lepšiu budúcnosť. Dívala som sa ti uprene do očí a presviedčala ťa o tom, že nie som blbá hus, ktorá nevie rozoznať pravdu od lži. To len moja priateľská láska k tebe mi nedovoľovala potupovať slová, v ktoré si tak veril, alebo sa len snažil presvedčiť okolie o ich pravde. Vyznávala som sa ti so všetkou úprimnosťou o tom, že tvoje klamstvá nie sú potrebné, lebo ťa zbožňujem preto, kto v skutočnosti si. Žiadna kariéra, úspech, peniaze či čokoľvek iné neovplyvňovali moju lásku k tebe. Získal si si ma už dávno pred tým všetkým svojou úprimnosťou a dobrotou. Áno, veľmi dobre som si uvedomovala, že v ten okamih som ti mohla do očí vychŕliť všetky lži, ktoré si mi každodenne nosil na podnose, no nespravila som to. Svedomie a cit, ktorým som k tebe oplývala, mi v tom zakázali. Ani cez to všetko sklamanie som nebola a nechcela byť k tebe zlá, žiadna snaha ublížiť ti. Áno, som naivná. Ja som totižto ešte stále verila, že sa naše cesty opäť silno objímu a ruka v ruke prechodia zemeguľu.
Neviem, čo som od teba v tú chvíľu čakala. Slzy? Plač? Výčitky? Silné objatia? Sľuby? Alebo žeby obhajovanie si klamstiev? Zakrývanie pravdy? Ute-šovanie vlastného ega? Neviem. Ale tvoja reakcia bola tak nepredvídaná, až ma svojím neutrálnym postojom úplne zamrazila. Nejavil si na tvári ani kúsok ľútosti, spytovania si svedomia. Nič! Len s pohľadom anglického právnika si prijal tento fakt. A to bol ten povestný šíp, čo síce nie ostrým hrotom, no správnou muškou a švihom zabil bezbranné zviera. Srdce mi zovrelo a nejako som cítila, že si už nezaslúžiš moju opateru, lásku, dôveru, priateľstvo. Že toho nie si hoden. Že darom úprimného vzťahu si len opovrhoval. Že som bola pre teba jeden z mnohých priateľov, ktorí skočili na prvoplánový lep. Avšak ja som nebola tak hlúpa, ako sa to mohlo zdať. Alebo, žeby človek, ktorý má úprimne rád hlúpol každým dňom?
Pozmetala som všetky kúsky rozbitého srdca do kapsičky a roztrhaná sa pobrala domov. To bol náš posledný rozhovor. Tak ako vo všetkých vzťahoch, chcela som sa ti pomaly vytratiť zo života, bez vysvetlení, unavená snahou dať priateľstvo dohromady. Tvoj laxsný postoj aj k nášmu odlúčeniu iba potvrdil správnosť môjho konania. Dni plynuli a ja som sa pomaly učila dýchať aj bez tvojej pomoci, zažívala prvé abstinenčné príznaky v ruke držiac telefón s neodolateľnou túžbou počuť opäť ten krásny hlas. Zakázala som si na teba myslieť a to mi pomáhalo ako tak prežiť. Ako malé bábätko som otvorila oči a začala sa dívať na svet z inej perspektívy. Pohľadu klauna, ktorý stratil humor.
* * * Prosím, Pane Bože, vypočuj moje slová! Prehovor svojím spravodlivým hlasom priamo ku mne, presvedč moje svedomie, že správnu cestu si zvolilo. Vymeť prach sĺz, utíš boľavú dušu, zaceľ ryhy sklamania a zasýť smädné srdce po priateľstve. Nech so západom slnka zanikne aj bolesť, čo už tak dlho tlie ako nevyhasnuteľná sopka v mojom vnútre. O to ťa, Pane, vrúcne prosím. Amen.
* * *
A tak z nášho priateľstva ostali iba spomienky na krásne chvíle zahmlené smútkom a melanchóliou, milé príhody, mihalnice, ktoré ako v detskej hre pomocou palcov rozdeľovali medzi nás šťastie, nevyčísliteľné telefónne účty, červený macík s prenádhernou vôňou, ktorý mi noc čo noc stráži sny nad posteľou a papierové zvieracie origami. Spomienky, čo sa v podobe tŕňov tak neľútostne zarývajú každým dňom hlbšie a hlbšie do môjho vnútra požierajúc úsmev. Spomienky spolu s rozbitým srdcom skryté v zásuvke.
* * *
Prečo ľudia pália mosty?
Prečo len sú takí sprostí?
Stačí iba malý kúsok nehy.
Rieka predsa musí mať dva brehy...
