Podporujeme demokraciu, ignorujeme pretvárku, čo sa nám už aj tak dávno vryla do kože. Batoľatám kážeme nesmiať sa, nekričať na verejných priestranstvách, nehrať sa v špinavom piesku, necmúľať si prsty, nehádzať hračky na zem, nehulákať, neskákať do reči, nerozprávať...Nedýchať? Nútime deti nebyť deťmi. Ignorujúc ich potreby a tiché hlásky volajúce o pomoc im odhaľujeme vidiny ideálov zapisujúc ich na tabuľku vyrytú v srdci každého ešte nevedomého. Na zoznam snov. Nesplnených snov. Kým? Iba samotnými rodičmi...
Dni plynú fádnym stereotypom bez akejkoľvek snahy o zmenu, lebo vybočiť z už dopredu známej cesty veští nepríjemnosti. Alebo žeby iba dobrodružstvo a nebezpečne bezpečný risk?
Večer čo večer si sadáme pred televíznu obrazovku. S iritujúco pokojnou tvárou prijímame novinky z domova a zaraničia, informácie o brutálnych vraždách, znásilneniach, teroristických útokoch, kriminalite v blízkom okolí. Popíjame čaj bez väčšieho vzrušenia dívajúc sa na všadeprítomné nebezpečenstvo, ktoré sa však vdaka každodennej rutine stalo nezaujímavým.
Žijeme len navonok. Len tak, bez zamyslenia sa nad veľkými maličkosťami, bez ktorých mozaiku krásneho života nie sme schopní poskladať. Načo však tvoriť zložité obrazy? Veď aj biele plátno s tmavou priamkou uprostred niekto nazýva umením... Do podobých nezmyslov zahaľujeme vlastné svedomie.
Bývalý domáci miláčik s večne ružovými okuliarmi sa na nás díva s túžbou aportovať. Zakaždým mu hádžeme loptu tak ďaleko, aby ju dlhé hodiny nebol schopný nájsť. Vytúžené prvé slová nášho potomka zahovárame siahodlhými monológmi, nebezpečné množstvo otázok hasíme encyklopédiami...
Toľko jazykov sa učíme, a pritom sme zabudli komunikovať. x % detí, ktoré sa raz pokúsili o samovraždu, by udali ako dôvod svojho činu práve nedostatok slov, deficit lásky a porozumenia.
Zlo plodí vždy len zlo. Preto ak chceme slobodne dýchať na tomto svete, musíme si uvedomiť, že toto nie je planéta pre jednotlivcov, pochopiť, že každý zlom v našej ceste má význam, prestať ho nezmyselne obchádzať, začať žiť a nie prežívať, otvoriť okná, prijať fakt, že práve myšlinky a ich vyslovená podoba je zvyčajne riešením problémov. Lebo ak neporozumieme tomuto zmyslu a kúzlu života, môže sa s tať, že raz dívajúc sa na večerné správy spoznáme v tvári vraha podobizeň vlastného dieťaťa...
