Nevedomou snahou si zapálil
iskierkami kameňov
oheň nádeje..
Už jeden deň horím
čakajúc na teba
svojho stvoriteľa
pána, čo nežným dychom
vdýchol
plameň do vyhaslých
uhlíkov srdca.
Zrazu farbím čiernobiele obrazy dúhou šťastia.
Zrazu zalievam uvädnuté klíčky snov.
Zrazu ohrievam zamrznuté brány srdca.
Zrazu žiarim, osvetľujem tmu.
Veď jeden deň bez tvojich dlaní,
čo pokrievkou proti vetru sú,
snáď vydržím.
Jeden deň.
Len jeden deň.
No bez teba.
A ja už necítim krv prúdiť telom.
A ja už nevnímam
iritujúco výbušný
vytrvalo pravidelný
nedočkavo rozochvený
tlkot srdca
v ktorého rytme
sudička osudu
vytlieskava melódiu lásky.
Lásky!
Nevyhasnuteľnej.
Večnej!
Trvalej!
Nebojácnej!
Odvážnej!
Obetujúcej!
Pokornej!
Len jeden deň.
Jeden deň bez teba.
A aj keď plamene sa statočne
bránia víchrici
a naveky horieť budú
chýba im tvoja dlaň
ochrana.
Len jeden deň.
Jeden deň bez teba.
Vydržím?
